Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Dobrá Niva

Prvá písomná zmienka o Dobrej Nive (Dobruna) sa zachovala v listine kráľa Štefana V. z roku 1270. V nej potvrdzuje výsady mestečka, ktoré mu udelil na základe už dávno užívaných práv 30. augusta 1254 kráľ Belo IV. Dobrá Niva (neskôr v listinách spomínaná ako Dobrona, Dóbring, Dobronyva, Dobronivá) tvorila spolok mestečiek Babiná, Sása a Pliešovce. Dlho si úspešne spolu bránili svoje práva, o ktoré sa ich snažilo obrať panstvo hradu Dobrá Niva. Hrad vznikol asi v 2. polovici 13. storočia a v listinách sa spomína až v roku 1305.

Strážil obchodnú cestu a dôležitú úlohu zohral v čase tureckých výbojov. V minulom storočí význam hradu upadol a zostali z neho iba ruiny v katastri dnešnej obce Podzámčok. Obyvatelia mestečka sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec a hovädzieho dobytka, pálením dreveného uhlia a furmančením. V minulosti boli v mestečku bohato zastúpené i remeslá. Dobrá Niva i v ťažkých rokoch maďarizácie si vďaka národne uvedomelým kňazom a učiteľom zachovala svoju národnú identitu, lásku k ľudovým tradíciám i rodnej reči. I dnes ženy zhotovujú prekrásne výšivky a tkaniny.

Zo stavebných pamiatok sa zachoval pôvodne románsky katolícky kostol. V kostole sú tri barokové oltáre z roku 1726, krstiteľnica zo 14. storočia (kamenná) a obraz sv. Michala z roku 1732 od maliara J. A. Schmidta. Evanjelický kostol postavili roku 1785 ako barokový tolerančný. Z architektonického hľadiska v Dobrej Nive je zachovaných viacero roľníckych usadlostí, ba celé ulice si zachovali pôvodný pôdorys a charakter. V súčasnosti je v obci 1.840 obyvateľov. Časť sa zaoberá poľnohospodárstvom, časť súkromne podniká, časť pracuje či už v obci alebo v blízkych mestách Zvolen, Banská Bystrica a Krupina a to buď v závodoch, obchodoch alebo úradoch.

Viac informácií

Ľudová architektúra

Ešte v minulom storočí bola Dobrá Niva drevená obec, ale po požiari, ktorý v minulom storočí zničil takmer celú dedinu, začali obyvatelia stavať domy z kameňa, ktorého je v okolí dostatok a zliepali ho hlinou. Posledný drevený dom (u Bezekov) stál ešte po 2. svetovej vojne. Sedlové strechy pokrývali slamenými šúpikmi. V podstate išlo o typ potočnej obce. Najstaršia časť obce sa rozprestierala pod kostolným návrším okolo starej hradskej cesty a potoku Potôčok a druhá časť okolo potoka Neresnica. Z týchto ulíc ešte popri poľných cestách vybiehali menšie a kratšie ulice. Dedina má aj pomerne veľký rínok (ring), ktorý bol v minulosti podobne ako stará hradská vedúca do Sásy dláždený velkými okruhliakmi.

Dedina má teda v podstate dve časti: staršiu Veľkú stranu a mladšiu Malú stranu. Dobronivčania sa nikdy nezabudli pochváliť, že takto je delená len Praha a Dobrá Niva (ktovie, čo tým chceli povedať). Domy boli delené na prednú izbu (chižu), pitvor s čiernou kuchyňou (kútom s kochom), v ktorej bolo ohnisko na varenie na trojnožkách (trinfúzoch) a na kladenie do pece, ktorej vykurovacia časť bola v prednej izbe. Z pitvora sa vchádzalo do zadnej izby, ale voľakedy bola na tomto mieste komora (niekde i dnes), ďalej nasledovala ešte komora a maštale (staje), sieň (cielňa) na drevo a dom končil humnom (štálom) s holohumnicou a záčinom. Tieto uzatvárali i dvor zo zadnej strany. Z druhej strany dvora niekedy bývala sýpka a komora, ktoré niekedy boli obývané. Za nimi oproti maštaiiam bolo hnojisko. Popod steny vo dvore bývala zvýšená podstienka (pocťen), od ulice drevená záhradka z latiek alebo aspoň preložené brvno, aby sa kravy neobtierali o hlinou vymazanú a vápnom vybielenú stenu.

Do dvora sa obyčajne vchádzalo celodoštenou bránou osadenou niekedy do murovaného oblúka so strieškou a v hornej časti s motívom slnka, opakujúcom sa často v štíte strechy. Izba bola zariadená skromne, ale účelne a nechýbala jej útulnosť. Dlážka (zem) sa natierala (šľamovala) zmesou kravského lajna, konského trusu a hliny. Kým uschla, posýpala sa plevami. Musím priznať, že takáto podlaha dobronivčanom voňala a bola znakom čistotnosti gazdinej (kdesi som čítal, že kravský trus má skutočne antibakteriálne účinky) a keď niekomu nebodaj padol na zem chlieb, nezabudli povedať: "Neboj sa, ľen zec, veď je čistá, ťeraz zme šľamovaľi'.

Popod obloky a okolo pece boli lavice s opierkou, alebo i bez nej. Lavice s preklápacou opierkou boli niekedy aj popri posteliach, ktoré stáli popri stenách, a na noc sa nimi rozširovalo lôžko. V jednom kúte, spravidla medzi predným oblokom a oblokom do dvora, stál veľký stôl a v kúte za ním bola niekedy zamurovaná skrinka (kasňička) na dôležité dokumenty (ale i na pálenku). Postele sa stlali tak, aby vynikla činovaťová tkanina na perinách a vankúšoch, alebo sa prikrývali tkanou plachtou. Tkanou plachtou (kútnou plachtou) sa zakrývala aj posteľ pre šestonedieľku tak, že sa zavesila v kúte na žŕdky a oddelila tento kút od izby (býval za dverami). Pri peci v držiakoch pripevnených na hrade bola osadená "žŕďka" na sušenie, alebo prevesenie odevu. Na hrade v prednej časti izby boli zavesené maľované taniere a krčahy a obyčajne na nosnej hrade (mešťerňici) nechýbal písaný údaj o roku výstavby domu s iniciálami majiteľa a ornamentom. V izbe spávali rodičia s malými deťmi a starí rodičia, často i viac rodín pokope. Dievky spávali v komore a mládenci v maštali. Deťom postlali na peci alebo na laviciach okolo nej. V lete mládež spávala na povalách (kôňach) v sene, čo si náramne pochvaľovali pre zdravý "ľuft", ale podľa zvláštneho lesku v očiach spomínajúcich starcov a stareniek, dovoľujem si zapochybovať, že len pre to.

Hodno ešte spomenúť drevené studne "na goľeso" so strieškami a niekedy i s uzavretými latkovými dverami, alebo na uliciach stáli studne "s váhou" a válovom na napájanie dobytka. V chotári obce sa iné stavby nevyskytovali. Pivnice boli klenuté a vymurované pod prednou časťou domu a vchádzalo sa do nich väčšinou, ak bol dom v kopci, spredu, inokedy zo dvora. Ukladali v nich zemiaky (krumpľe) a kŕmnu repu (cvikľu).

Dobrá Niva predstavuje jednoznačne cenný vidiecky historický súbor. Je v podstate typickým predstaviteľom pôvodne významného stredovekého vidieckeho urbanistického útvaru, ktorý síce vo svojom ďalšom vývoji stratil pôvodný význam zánikom obchodnej cesty údolím potokov Neresnice a Krupinice, ale zachoval si pôvodnú urbanisticko - architektonickú podstatu. Urbanistické hodnoty tohoto sídla spočívajú predovšetkým v pôdorysnom utvorení sídla a jeho zachovalosti dodnes, so zachovalou zástavbou obytných domov s hospodárskym zázemím, roľníckymi usadlosťami a s verejnými budovami, ktoré sú situované tak, že využívajú terénne danosti.

Z týchto dôvodov Okresný úrad vo Zvolene dňa 24. 02. 1992 vyhlásil chránenú pamiatkovú zónu v obci Dobrá Niva. Okrem historických budov sú to predovšetkým domy na Mlynskej ulici, Vŕšku, Štúrovej ulici i na ulici E.M.Šoltésovej. Z historického hľadiska vari najzaujímavejší a najzachovalejší je dom s okolím na Mlynskej ulici (Lukáčovci).

Obyvateľstvo

Obec a jej okolie má poľnohospodársky ráz. Chotár obce ešte nie je dolniacky, ale už nie je ani typicky horniacky. Pôda je miestami kamenistá, ale väčšinou hlinitá a pomerne úrodná. Darilo sa všetkým druhom obilia, zemiakom, konopám i ľanu. Lúky sú žírne, pasienky šťavnaté, a tak sa darilo vlastne skoro všetkému. Je pravda, že to platilo len u tých, ktorí mali dostatok pôdy a takých nebolo veľa, lebo pôda bola rozdrobená a väčšinou na nej hospodárili gazdovia s dvoma až piatimi hektármi ornej pôdy, čo nebolo veľa a stačilo len akurát na prežitie. Ľudí bez pôdy bolo v Dobrej Nive len málo, tu i tam žil krajčír, kováč, "šusťer" a obchodník alebo krčmár. V lete a na jeseň (aby viac nahonobili, roličku prikúpili alebo aspoň zimu v dostatku prežili) vydávali sa z rodín mladší na "dolňiake" a "Maďare" na žatvu alebo kopačku.

Zaoberali sa i pastierstvom. Takmer nebolo rodiny, ktorá by nemala kravy, menšiu či väčšiu čriedu oviec. Chovala sa i hydina, najmä sliepky a husi, lebo perie bolo treba dievkam do perín a bez vajca sa tiež nedalo zaobísť. Chudobnejší chovali aj kozy, lebo tie "hočo zožraľi a chudoba tieš kce mlieko piť'. Čo Dobronivčania potrebovali, spravidla si vedeli sami vyrobiť. Muži si "riaď' k poľnohospodárskym prácam v zime vyrábali sami. Spomeniem aspoň kosiská, vidly, hrable, formy na maslo, ale i kolísky, habarky, varešky, piesty. Nezabudli ich takmer vždy vyzdobiť vyrezávanými ornamentmi. Čo nevedeli sami, urobil kováč, debnár alebo kolár. Ženy spracúvali konope, ľan i vlnu a tkali domáce plátno z jemne spriadaných nití. Z plátna šili hlavné časti mužského i ženského oblečenia, plachtičky i vrecia. Dobrá Niva je známa široko ďaleko krásnymi činovaťovými tkaninami, tkanými zásterami či obrusmi a plachtičkami s votkávanými ornamentmi, so štylizovanými kvetinovými alebo zvieracími motívmi.

Poľnohospodársky ráz si obec zachovala do dnešných čias, i keď polia teraz obrábajú majitelia spoločne v poľnohospodárskom družstve. Časť obyvateľov pracuje v blízkom Zvolene, Banskej Bystrici a v Krupine v priemysle, v obchode, v administratíve alebo podniká. Vzdelanie sa veľmi cení a mladí sa radi vracajú do svojho rodiska.

Ľudový odev

Odev Dobronivčanov je odevom podpolianskeho typu so znakmi hontianskymi i novohradskými. Súvisí to s polohou Dobrej Nivy, ktorá leží na rozhraní Zvolena, Hontu a Novohradu. Konkrétne zvykneme hovoriť o dobronivskom variante odevu podpolianskej oblasti. Nosia ho ešte v Brezinách, Podzámčoku, Michalkovej, Kráľovej, Babinej, Sáse, Piiešovciach, Bacúrove, Dubovom, Ostrej Lúke, Žibritove, ale i dedinkách v Štiavnických vrchoch badať v ľudovom odeve vplyv tohto regiónu. Pôvodne sa takmer celý zhotovoval z doma tkaného materiálu.

Mužský odev tvorila košeľa, pôvodne "šťepená" alebo vyšitá vpredu prírodnou nevybielenou niťou. Výšivka bola i na golieri, manžetách a zberaných riasených častiach (rancach) rukáva pri manžetách i na pleciach. Neskôr sa vyšívali najmä pre mladých hojnejšie krížikovou technikou s použitím čiernej nite tak, že sa celá plocha vyplnila súvisle krížikmi a ornament vlastne tvorila nevyšitá časť plátna, čo bolo na domácom plátne značne náročné a pracné, ale efektné. Ďalšou súčasťou oblečenia muža boli plátenné široké riasené nohavice "gafi", šité zo štyroch kusov plátna a dlhé po sáru čižmy. Na spodku boli rozstrapkané. Zdobila ich ažúrová (ďierkovaná) výšivka prírodnou, neskôr čiernou niťou krížikovou technikou. Na gatách vpredu nikdy nesmela chýbať zástera zhotovená tou istou technikou i tou istou výšivkou zdobená ako gaty, ale len z jedného kusa plátna. Neskôr bola aj z plátna čierneho (pousúkna) a vtedy bývala vyšitá v dolnej časti nad strapcami pestrými niťami, pričom sa dávala prednosť kvetom zobrazených geometricky ako pri tkaninách. K odevu patrili čižmi a klobúk (najskôr malý ako v Detve), neskôr klasický, lemovaný širokou "vibíjanou" stuhou u mládencov, ktorí si vpredu za stuhu zasúvali veľké pierko pri slávnostných príležitostiach a pri svadbách. V zime sa nosili biele súkenné nohavice, čierna kabanica a kožúštek s rukávmi i bez nich. Nosievala sa i širica z bieleho súkna. Na týchto vrchných častiach odevu sa uplatňovali najmä kožené aplikácie ornamentálneho charakteru. Odev dopĺňala kvetová šatka (hatlaska) so strapcami. Bola upevnená vpredu na rameni a na krk sa viazala jemná (hodbábna) šatka s farebnými prietkami fialovej, zelenej a červenej farby.

Ženský odev bol rozmanitejší. Najspodnejšiu časť odevu tvoril "rubáč", hore s činovaťovou "stánkou". Zvyčajne bola tkaná bielymi a červenými alebo i čiernymi prietkami. Spodná časť rubáča bola ušitá z dvoch dielov domáceho plátna a na bokoch boli všité "kľíňľ', a bol širší. Na hornú časť tela sa obliekalo oplecko s krátkymi naberanými prednými a zadnými dielmi, aby bolo vidieť stanku. Oplecko bolo bohato riasené okolo rúk nad lakťom a ukončené "fodramľ' alebo "goľierikom" na rancoch vyšité podobne ako mužská košeľa. Tu sa však už objavuje i červená alebo modrá farba. Na oplecko sa obliekal spočiatku len v zime alebo vo sviatok krátky živôtik "prucľak" z kvietkovaného (pierkavího) kúpenského plátna, lemovaného glotom, tiež polosúknom a zdobeného zvláštne prekladanými stužkami.

Na podolok rubáča sa obliekala biela sukňa (kinťeš) v páse na riasení a na spodku vyšitý a štepený len čiernou niťou. Na túto sukňu sa obliekala i vrchná sukňa (kitľa) z čiernej látky (oľej, pousúkno, glot, farbiarsko). Na spodku na rube bola vždy podšitá obyčajne červeným "oľejom" a vyšitá či štepená podobne, ako som spomenul pri spodnej sukni, ale už farebnými niťami, z ktorých boli obľúbené červené a rôzne odtiene modrej a zelenej farby. V dolnej časti výšivku striedali farebné stužky väčšinou tých istých farieb. Biela sukňa pod vykasanou (opnutou) vrchnou sukňou pri slávnostných príležitostiach pôsobila veľmi dekoratívne svojou farebnosťou a tiež preto, že obe boli skladané a vpredu ešte prepásané širokou skladanou zásterou (šatou), zdobenou a vyšitou tým istým spôsobom dolu i na rancoch ako vrchná sukňa, pričom sa na nej nosila najmä vo sviatok z vlny a neskôr i z pamuku tkaná rovná zástera (vlňienka) s tkaným ornamentom v hornej i dolnej časti. Nosila sa i bez šaty na "kiňteš" alebo i "kitľu", Táto zástera je na Slovensku dosť vzácna a náramne pripomína zástery balkánskych Slovanov.

I ženy nosili kožúštek s rukávmi vyšitý farebnými kvetmi. Predtým sa nosila i kabanica i "menťiek", neskôr v zime krátky kabátec (kacabaj) alebo do drieku šitý kabát. Niekedy si ženy pod sukne obliekali i krátku vzadu naberanú suknicu "riťešír". Na čo slúžil, to hovorí jeho názov. Široké boky boli totiž ozdobou Dobronivčanky.

Hlavu zdobil vyšívaný priliehavý čepiec (kápka), vlasy česali "do kotúčky" s vrkočmi okrúíenými okolo hlavy a vpredu na "na púťec". Vlasy na čele boli orámované čiernou zamatkou "zamaťíkom", ktorý kotúčkou držal vrkoče a tie dávali konečný tvar a formu čepca. Na hlave nosili bielu vyšívanú šatku alebo "hatiasku" so strapcami. Mladé ženy neskôr nosili i bielu vyšívanú šatku z "ťilangu". Veľmi zaujímavo pôsobilo i zavitie hlavy do "uťeráča". Bol to dlhý kus plátna široký asi 30 cm a na koncoch vyšitý drobnou čiernou výšivkou a dierkovaním. Obrúbený bol na koncoch čipkou. Vzadu spadal štvormo založený zarovno so sukňou. Z čepca spadali i dva páry stúh "ľietavke" a vzadu na mašľu uviazané kvetované šíroké stuhy (ripsouke). Dievčatá sa česali do dvoch vrkočov okolo hlavy a vpredu na pótec alebo si zapletali vlasy do jedného vrkoča, na ktorý priväzovali pri koreňoch vlasov širokú "vibíjanú" stuhu a užšiu uviazali na koniec vrkoča spôsobom "na slučku".

Do dažďa nosili ženy na hlavách a pleciach tkané biele "plachtlčke" z dvoch kusov plátna na obidvoch koncoch ozdobených tkaným červeným alebo čiernym vzorom. Obidva kusy spájala tkaná "racka". Odiedzku nosili ženy na sobáš a neskôr v nej nosili deti, keď si ju prehodili cez plece a zasekli konce vpredu pod ruku, na ktorej niesli dieťa. Takto bolo bremeno ľahšie, lebo ťarchu niesli plecia a "ruke tak ňetŕpľi".

Na kroji teda prevažovala biela a čierna farba s červenou alebo modrou výšivkou. Bolo viac variantov ženského odevu podľa toho, ako sa jednotlivé časti odevu kombinovali a okrem toho sa starostlivo farby vyberali na rôzne príležitosti a podľa veku. Do smútku a staré matere vždy, tiež v pôste sa obliekali "do čierňiho". Len oplecko, uteráč a plachtička boli biele. Mladé ženy nosili v čase, keď sa nepatrilo z nejakého dôvodu pestro obliecť, aj oblečenie "na belasô". Bolo vlastne vyšité a tkané len rôznymi odtieňmi modrej, fialovej a zelenej farby. Na svadbu, na Veľkú noc, Turíce sa nosil oblek "na veselô", vtedy hýril pestrými farbami (najmä červená a ružová). Keďže sa ženy stávali skoro starými matkami, tmavé a čierne oblečenie nosili často už pred štyridsiatkou a ak boli vdovy, nosili už čierne oblečenie stále (ak sa nevydali).

Mladucha išla na sobáš ešte začiatkom tohto storočia v zelenej sukni (neskôr v čiernej vyšívanej) a čo je dosť nezvyčajné, ak bola v smútku za niektorým z rodičov, išla na sobáš v čiernom. Na hornej časti tela mala oblečený "mentlek" (súkenný kabátec) alebo kožuch. Hlavu zdobila parta, ktorá pozostávala z koruny a na nej na vrchu a vzadu bol veniec. Po chrbte a po bokoch tváre z néj padali červené stuhy a okolo tváre boli tmavé (mladuchin smútok). Asi od 30-teho roku tohto storočia nosili nevesty namiesto party na sobáš i na ohlášky masívny veniec z ružových a bielych kvetov (ružičke), strieborných perál a "trasíľ', aký predtým nosievali družice a vydaté nevesty na čepci (kým neotehotneli, chodili v ňom do kostola).
Svatvica, ktorá viedla na sobáš mladého zaťa, mala okrem odiedzky cez čelo na čepci uviazanú a ihlicami pripevnenú hodvábnu šatôčku, akú nosili na krku najmä na svadbu i muži. Odev dopĺňali čižmy s tvrdou sárou a mäkkým hrdlom na priehlavku (na kľakaňia). Celkom malé deti nosili "kabaňu' a na hlave "kápočku". Boli to vlastne šatôčky so sukňou najčastejšie z červenej látky, ktoré napodobovali ženskú sukňu a živôtik. Pre chlapcov však bola určená kabanka s košeľovými a pre dievčatá s opleckovými rukávmi. Pre staršie deti sa zhotovoval odev, ktorý verne kopíroval odev dospelých.

V posledných desaťročiach, keď už obchod začal prinášať pestrejší materiál, začali kroj prezdobovať výšivkami, lesklými flitrami, továrenskými imitáciami výšiviek, až tento pôvodne taký svojou jemnou farebnosťou a ladenosťou elegantný ľudový odev do určitej miery znehodnotili (najmä ženský). Krásu odevu prestali posudzovať podľa detailov na výšivke, ale podľa toho, ako sa leskol od flitrov ako "krisťinďeľ' na Vianoce a od zavyšívanej čo najväčšej plochy na všetkých častiach odevu. V súčasnosti kroj nosia ešte niektoré ženy nad 60 rokov. Jedna moja susedka humorne zánik kroja odôvodnila takto: "Víeš, to miselo prísť, ľebo zme už takô robiľi, že ňebolo aňi ďe višívať na kitľach". Pravdaže to nebol ten pravý dôvod, ale postreh je to pozoruhodný.

Reč

Dobrá Niva má zvolenské nárečie s výraznými južnostredoslovenskými znakmi. Bližšie možno hovoriť ako o nárečí južne od Zvolena, s niektorými charakteristickými znakmi susedných hontianskych a novohradských nárečí. Charakteristická je zmena ie na io a o pred obojperným u, napr. tašou, ďiouča. Na výslovnosť ä ešte v nedávnej minulosti poukazuje už len e v slovách sľepečina, kemeň, kediť, ale sa nevyslovuje. Skupina dl v slovách na -dlo sa vyslovuje ako I, teda salo, šilo, zrkalo. Zaujímavá je aj výslovnosť glho namiesto dlho, kík miesto tík, skíp miesto stĺp, goľeso miesto koleso, guľaj miesto koľaj.

Ženské podstatné mená na -ka, -ga, -ha, -cha majú tvary vzoru ulica, teda haluške, nohe, ruke, na varechi.

Prídavné mená stredného rodu majú tvary peknuo, cudzuo a v množnom čísle vo všetkých rodoch (okrem vzťahujúcich sa na životné podstatné mená mužského rodu) majú zakončenie ne -ie, napr. miľie ďeťi, ťaškie časi, plňie ruže.

V datíve a lokále singuláru mužského a stredného rodu prídavných mien sú tvary s príponami -ího, -ím (takího frajera, maľím deťom). V inštrumentáli plurálu sa vyskytuje takmer výlučne len prípona –ma (za ušima, pod rukáma, za ženáma, s chlapima).

Zaujímavé sú i tvary: maťeria (matere), chlapie (chlapi), ftodi (vtedy), kodl (kedy), ko mňe (ku mne), vien (viem).

Nárečie Dobrej Nivy sa vyznačuje výraznou mäkkosťou a spoluhlásky d, t, n, I sa dôsledne mäkčia vždy, ak za nimi nasleduje e, i. Ide o druhotné mäkčenie ako následok po tvrdej nemeckej výslovnosti počas nemeckej kolonizácie (tvrdá výslovnosť zostala v susednej Banskej Štiavnici a jej blízkom okolí). Na nemecké obyvateľstvo v minulých storočiach poukazujú priezviská (Meľko, Tômeľ, Fuska), chotárne názvy (Šemegrunt, Gehrôt, Peľegrunt) a bežné boli i slová auzlák (výklad), hokerľík (stolička bez operadla), ziceľ (stolička), crmomáň (tesár) a iné. Kvôli druhotnému mäkčeniu je dodnes bežná výslovnosť: moťika, ti si Martin opiťí, žeňi, voľi, kriťika, slaňí. Neďaleké Pliešovce, kde Nemci osídlení neboli, už takúto výslovnosť nepoznajú. Tejto výslovnosti sa Dobronivčania zbavujú najpomalšie. Pre ilustráciu uvádzam spomienky na svadbu Evy Hanzelovej.


Najbližšie akcie
Dobrá Niva

Obec Dobrá Niva
Námestie SNP 47/9
962 61 Dobrá Niva

IČO: 00319830
DIČ: 2021339298
Bankové spojenie: VÚB, a.s.
číslo účtu: 3829412/0200

Telefón: +421-45-538 23 52
Fax: +421-45-538 23 51

Email:
Starosta: starostaatobecdobraniva [dot] sk
Podateľňa: anna [dot] noskovicovaatobecdobraniva [dot] sk
Informácie: anna [dot] noskovicovaatobecdobraniva [dot] sk

Úradné hodiny obecného úradu:
Pondelok 7,30 - 11,30 12,00 - 15,30
Utorok 7,30 - 11,30 12,00 - 15,30
Streda 7,30 - 11,30 12,00 - 17,00
Štvrtok 7,30 - 11,30 12,00 - 15,30
Piatok 7,30 - 11,30 12,00 - 14,00

Kontaktujte nás