Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Hiadeľ

Bolo to už veľmi dávno, čo hlboko v horách, v doline, ktorou cez sedlo medzi Kozím chrbtom a Prašivou viedla stará cesta, spájajúca Horehronie s Liptovom, vznikla banícka osada s nevšedným názvom Hiadeľ. Dnes už nikto nevie povedať, odkiaľ sa sem prisťahovali prví obyvatelia, no jedno je isté, že osada, neskôr rozrastená v dedinku, sa stala jedinečnou svojou kultúrou a v neskorších dobách celkom „pobláznila“ popredných slovenských národopiscov. Tento maličký fliačik zeme na mape Horného Uhorska, totiž, ako keby bol obohnaný neviditeľným múrom, chrániacim tradície, zvyky a reč tamojšieho obyvateľstva pred vplyvmi neustále sa meniaceho okolitého veľkého sveta. Nuž, a tak sa stalo, že vďaka neviditeľnému múru zostala hiadeľská nemenná kultúra celé stáročia ukrytá pred zrakom cudzích ľudí a až koncom 19. storočia objavil tento klenot nízkotatranských hôr selčiansky rímskokatolícky farár Františej Šujanský a po ňom aj iní národní dejatelia.

František Šujanský nehlásal len Božie slovo, ale bol aj jazykovedcom a etnografom, prosto, zanieteným národným pracovníkom, ktorý sa rozhodol, že pre ďalšie pokolenia spracuje jedinečné a neopakovateľné hiadeľské nárečie. Keď však navštívil Hiadeľ prvýkrát, neočarila ho len tamojšia reč, ale aj samotná dedinka a jej prostý ľud. No videné a počuté si selčiansky farár nenechal len pre seba, všetko uložil na papier, poslal do časopisu Slovenské pohľady a v roku 1897 bol jeho príspevok uverejnený. Keďže je to čítanie naozaj zaujímavé, pripomeňme si zážitky Františka Šujanského v dobovej slovenčine.

V stolici Zvolenskej, s pravej strany Hrona, pod Holou Prašivou, stred rozsiahlych lesov jedľových stojí lazná (pohorská) osada Hjadel, čítajúca vyše 700 obyvateľov, ichž hlavnou prácou je rúbanie dreva v lesoch, náboženstva sú napospol rímskokatolíckeho, pridelení do fary moštenickej. Hjadlovci tvoria zvláštny typ ľudu, odchodný ponekiaľ od susied, líšiaci sa od nich náživou, nosivom i mluvou. Ustránení hlboko v horách a tak nevystavení toľme novellujúcim kultúrnym prúdom, zachovali viac svojského rázu a starodávnej prostoty mravov, posmeškovaní zato a zľahčovaní od súsedov, ale v tom pyšne ohŕdanom kultúrny historik objavil by nejednu vzácnosť.

Povahy sú veselej, ľahkomyseľní až do rozpustilosti, a opäť náruživí až do krvi. Bez pálenky sa neobídu, najmä „pri starosci“, jako sami vravia – to sú svadby, krštenie, kary – a keď „úkol“ zjednajú i keď ho dokonajú, vtedy si aj za tri dni robia dobrú vôlu pijúci a pritom si vyspevujúci a vyskacujúci – v chyži alebo i vonku, jako príde, ale v hore, keď „scínajú a kálajú“, zdržujú sa pálenky celkom. Tam je ich každodenným pokrmom „ščiare“ (fučka), ktorý si každý vo svojom hrnku varí, a nápojom čistá voda. Pri tom sú húžovití a robotníci neprekonaní, by jakých lesných obrov sa nezľaknú. Kde majú „šeč“ (rúbaň), tam si postavia kolibu, jednu alebo viac, dľa počtu rubačov, ktoré „úbami“ (lúbmi, olúpanou kôrou svrčín) zastrešia. Oblekom v lete krátučká košeľa a „gaty“ z hrubého plátna, bez strihu, len sošívané „poly“, v zime k tomu vrchný z hune oblek, krpce v lete i v zime, široký remenný opasok, okrúhla čiapka lebo klobúk, v novšom čase už i „kravadlo“ (kravatte) do parády. Ženy sa tiež ešte kus po starosvetsky nosia, v plátenkách v lete, v hunenkách v zime, „dve pove“ (zástere dual) slúžia košeľou nesošívanou, ale už len kde – tu u starých.

Autor článku bol zrejme veľký džentlmen, lebo neprezradil, že nielen chlapi, ale aj hiadeľské žienky si rady vypijú, čo odhalila jedna z tamojších ľudových piesní:

                                Hjadlovská dzedzina velmi je chudobná,

                                ale čez nu čečie vodzička studená.

                                Studzená vodzička, meno má Vážnica,

                                tá moja ženička, to je ožranica.

                                Na to ja ništ nedbám, že je ožranica,

                                lebo mi ju krási v oplecku tkanica.

Hoci František Šujanský hovorí o hiadeľských chlapoch, že sa žiadnych lesných obrov nezľaknú, skutočnosť bola predsa len trošíčku iná. Keď totiž niekto vyslovil jedno zvláštne meno, od samého strachu tak chlapom, ako aj ženám či deťom naskočila husia koža. Tým menom a postrachom bola Grgolica, ohavná ženská hôrna bytosť, nebezpečná najmä pre osamote sa tárajúcich človiečikov. O príšere, ktorá vo svete páru nemala, selčianskemu farárovi porozprával istý Fero Sedliak, znalý v písaní i čítaní, čo v Hiadli bolo len výnimočné.  V hiadeľskom nárečí si teda prečítajme, ako Grgolica vyzerala a čo všetko dokázala neopatrným ľuďom vyparatiť:

V Zámrvuom, až hen za Žiarcom, sa mokrie uúke, takie strašivá. Ta tajšli dvaja bracia trávu si kosic. Kedz im už kosy tracivy rez – bovo už prišvo poúdnia – zvaliu sa jedon sem, druhý tam, na zem, kosu kovac. Kedz si jedon nakovau kosu, sa mu zadriemavo. Naraz ho zobudzí: zahučavo v hore, ako by sa všetka na zem zvalic išva. Odvoží kosu a obráci sa ta, čuo by to mohuo byc, a čaká pri cichosci, čuo to budze. Tak naraz prišiev blízo k nemu strach, chtorý počuv v hore, jako by sa hora chceva nan zvalic. Skočí na nohe a počne ucekac, ale nemohou, lebo jeho nohe bovy strachom sviazané ako recazou. V tom vidzí naraz z tej hory pchac sa jennu potvoru ženskú v hroznom a strašnom postave: nohe ako mosúre a čierne ako uhel, ruke ako vopaty, driek taký hrubý ako dobrý sud, plecia široké ako poscel a huava na nich ako mýtovnica. V huave oči ako taniere, vuasy bez rozdzievu rozstrapacenie visevy jej z huavy až po pás a prsníke mava čez plecia prevesenie ako kupy. To bova ona, tá Grgolica. Ako to vidzeu, začne kričac a na brata vovac, chtorý bou sa od neho oddzialiu. Ten hnedz pribehou, ale v tom kriku sa Grgolica odstúpiva a v hore sa straciva. Ak by nebou krik porobiu a brata nedovovau, bova by ho amen zadrhvua, lebo tá čuoveka zahubí tak, že kedz ho dopanne, dzgá mu tie cecke do úst, kým ho tak nezadávi s nima. Kedz viac ludzí spoú idzie, ona sa vám tody neukiaže, ale pojedzinok chránže sa každý pred nou!

Ondrej Oborčok, tiež Hjadlovec, tvrdzí, že je Grgolica vodná matka, chtorá že vychodzí tam z jennej stunnici, v doline Zámrvej. Buúdzi po horách ujkajúci. Ona sa hnedz ohuási, kedy počuje úkac a ujkac, ale samotný neopovažuj sa jej ohvášac, lebo hnedz sa za cebou puscí. Tam v Zámrvuom ani nik neobnocuje, tak je tam strašno byc. Vidzeli hu aj bez huavy. Aj jenna žena hu vidzeva, kedz šva ztadze z hrabania s dzeckom na chrbce. Len sa ozrevo dzecko, vidzevo tú Grgolicu, hnedz povedá: lala mamo, aký čačaný bobo! Žena sa ozre a vidzí za sebou potvoru, ako sa za nou čochre. Dava sa v úceky a Grgolica, kedz u nemohva dohonic, vráciva sa do hory, len to tak za nou cupotavo – capa-cupy, capa-cupy! Ženu od strachu zima vychyciva, aj doma ešče hu triasvo.

Dnes už síce nikto nevie, či po tomto rozprávaní František Šujanský navštevoval Hiadeľ naďalej osamote, no ja keď tam pôjdem, isto - iste aj kamaráta si so sebou zoberiem. Veď čo ak sa zlá Grgolica ešte aj dnes po Hiadeľskej doline potuluje a napchá mi do úst prsník, po akom sa mi, veruže, vôbec, ale naozaj vôbec necnie...

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 


Najbližšie akcie
Hiadeľ

Kontaktujte nás