Ľubietová

V písaných, ba aj nepísaných kronikách histórie našich miest a obcí sú výrazným spôsobom zaznačené obdobia a roky, ktoré, ako korálky rôzneho ligotu, tvoria náhrdelník – zošnurovaný celok ich svetlých či menej svetlých dejín. No a keďže takéto korálky na svojom náhrdelníku dejín má aj bývalé kráľovské mesto Ľubietová, o ktorom bude dnešná reč, skúsme si ich aspoň v skratke priblížiť.

Obdobie eneolitu a doba bronzová. Nálezy rôznych artefaktov v okolí Ľubietovej hovoria o tom, že jej územie bolo osídlené už v období eneolitu a v dobe bronzovej. Osídlencov sem zrejme pritiahli ložiská medenej rudy, kde podobne, ako iní ľudia tých čias na Pieskoch pri Španej Doline, vykonávali banskú činnosť. Povrchovým spôsobom tu odlamovaním a oškrabávaním získavali takzvanú čistú meď.

Rok 1379. Za ozajstný začiatok dejín Ľubietovej možno považovať prelom 13. a 14. storočia nášho letopočtu, a to príchodom nemeckých kolonistov do už existujúcej osady. Práve nemeckí kolonisti otvorením veľkého banského diela dali základ pre budúci rozvoj a rozkvet sídla, ležiaceho na severnej strane Veporských vrchov. Prvá písomná zmienka o Ľubietovej, ktorá sa zachovala, je z roku 1379. Je to vlastne listina mestských výsad, ktoré Ľubietovej udelil kráľ Ľudovít Veľký a zároveň ju obdaril predbežnými slobodami. V ďalších rokoch pribudli k základným privilégiám rôzne práva, ako právo slobodnej voľby richtára, právo mlyna, jatky a kúpeľného domu. Neskôr pribudlo aj dôležité právo meča, mesto a jeho obyvatelia boli oslobodení od rôznych poplatkov, daní a mýta.

Obdobie po roku 1433. Začiatok 15. storočia znamenal pre Ľubietovú prvé obdobie rozkvetu a bohatstva. Na neustále rozširovanom banskom diele sa ťažilo čoraz viac medenej rudy, ale ťažili sa aj rudy sprievodné, zlaté a strieborné. V tomto čase už mala Ľubietová vlastný kostol a v meste zrejme už stáli aj prvé kamenné meštianske domy. Nikto zo spokojných obyvateľov však ani len netušil, že mesto o pár rokov čaká obrovská pohroma. Roku 1433 totiž prekročili rieku Moravu najväčší nepriatelia kráľa Žigmunda husiti, a v snahe oslabiť jeho moc, zaútočili na bohaté stredoslovenské banské mestá. Tejto pohrome sa nevyhla ani Ľubietová, husiti ju takmer celú vyplienili a vypálili. Pri tomto nešťastí prišlo mesto dokonca aj o všetky dôležité dokumenty, spolu s mestskou knihou zhoreli aj dovtedajšie výsadné listiny. Ľubietová tak bola nútená požiadať kráľa Mateja Korvína o všetky privilégiá nanovo.

Rok 1564. Ledva sa Ľubietová vylízala z rán po husitskom plienení, už ju čakala ďalšia skúška. Bitkou pri Moháči v roku 1526 sa totiž nenásytným a krvilačným Osmanom otvorili brány Horného Uhorska a najmä stredoslovenské banské mestá sa museli mať na pozore. Z tohto dôvodu začala ich obrovská prestavba, mestá sa opevňovali, zmohutnelo aj opevnenie ich hradov. Blížiace sa nebezpečenstvo pochopili aj Ľubietovčania, a keďže, na rozdiel od ostatných banských miest, hradby a ani žiadne vhodné obranné stavanie nemali, začali budovať mestský hrad. Ľubietovský mestský hrad bol dostavaný v roku 1564, no našťastie nemusel nájazdom Osmanov odolávať, pretože Turci sa do Ľubietovej nikdy nedostali. Hrad zanikol v roku 1894 a na časti jeho základov bola postavená terajšia radnica.

Rok 1692. Prosperita Ľubietovej nezávisela len od množstva vyťažených rúd, ale aj od rozvoja hutníctva, ktoré sa stalo neoddeliteľnou súčasťou dejín kráľovského mesta. Už koncom 15. storočia boli v Ľubietovej postavené prvé huty, v ktorých sa vyrábala meď, mosadz a v neskorších dobách najmä železo. To, že ľubietovské hutníctvo malo vo svete veľký cveng, sa ukázalo najmä v roku 1692, keď práve v Ľubietovej bola postavená prvá vysoká pec v Uhorsku.

Rok 1848. Obyvatelia Ľubietovej, na rozdiel od iných banských a významných miest, si celé stáročia zachovávali svoju národnú identitu, a to napriek nemeckému a neskôr najmä maďarskému útlaku. Len pre porovnanie, zatiaľ čo v Ľubietovej sa pri sčítaní v roku 1900 k slovenčine ako materinskému jazyku hlásilo 94% obyvateľov, v Banskej Bystrici to bolo 52%, v Banskej Štiavnici 74%, v Kremnici 34%, vo Zvolene 61% a v Bratislave dokonca len 16% obyvateľov. Samozrejme, v meste s takýmto národným povedomím, sa narodilo množstvo významných osobností, ktoré mali veľký vplyv v boji za práva Slovákov a slovenský jazyk najmä v rokoch meruôsmych. Do dejín týchto rokov sa zapísalo najmä Ľubietovské slovenské memorandum z 1. apríla 1848, ktoré bolo jedným z hlavných podnetov pre vznik Hurbanovského povstania.

1. a 2. svetová vojna. Tak, ako celé Slovensko, aj Ľubietovú ťažko poznačilo obdobie prvej a druhej svetovej vojny. Pomníky v miestnom parku, s menami padlých obyvateľov, sú mementom pre nás živých. Mementom, ktoré hovorí o zle, ktoré si v honbe za slepou mocou kruto vyberá nevinné obete.

Rok 2005. Po roku 1945 sa Ľubietová musela dlhé roky vyrovnávať s hrôzami vojny a veľmi veľa vody muselo pretiecť Hutnou, pokiaľ sa poriadne postavila na nohy. Podarilo sa jej to najmä vďaka obetavosti ľudí, ktorí v mestečku žili, vďaka ich pocitu spolupatričnosti a odvekej zručnosti. V Ľubietovej sa v povojnovom období vybudovalo naozaj veľa a keď prišiel rok 1989, zdalo sa, že mestečko opeknie ešte viac a pribudnú v ňom nové hodnoty, ktoré si vyžaduje moderná doba. Žiaľ, nestalo sa tak, záujem o veci verejné sa pre väčšinu obyvateľov stal zbytočnosťou. Neprekvapuje preto, že rôzne odborné štúdie z prelomu tisícročí, vykreslili Ľubietovú ako škaredé káčatko so zlou infraštruktúrou a technickým vybavením, takmer bez kultúrnych aktivít a bez propagácie okolitej prekrásnej prírody, ktorá priam ponúka celý rad športového a duševného vyžitia. Zdalo sa, že bývalé hrdé kráľovské mesto zostane spať spánkom spravodlivých na večné časy, no našťastie, nestalo sa tak. Prišiel rok 2005, keď z radnice zavial čerstvý vietor nového vedenia a prebral usínajúcich. V Ľubietovej sa od tohto pamätného roku dodnes urobilo toľko vynikajúcich vecí, čo v iných, aj oveľa väčších obciach, nedosiahli ani za celé desaťročia. Vymenovať všetko, čo Ľubietovčania za niekoľko rokov vybudovali, by si vyžadovalo velikánsky priestor. Azda bude preto lepšie, keď sa do bývalého kráľovského mesta pôjdete pozrieť sami, aby ste zistili či si len nevymýšľam. Aby ste zistili, že zo škaredého vtáčatka za niekoľko rokov naozaj vyrástla pekná deva, po ktorej pokukáva čoraz viac domácich, ale aj zahraničných hostí, čo tvrdím a tvrdiť budem, pokiaľ na tomto svete žiť budem.