Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Poniky

Na našom malom Slovensku sú obce, ktorých história je pomerne dobre zmapovaná, ale aj také, o dejinách ktorých sa šíria poväčšine dohady, až legendy. No a medzi „vyvolené“, o histórii ktorých by sa dala napísať vari aj kniha, patria malebné Poniky.

Aj keď Poniky neležia na trase strategických stredovekých ciest, je pozoruhodné, že patria medzi naše najstaršie obce a za ich „rodný list“ možno smelo považovať už výsadnú listinu kráľa Ladislava IV. z 27. júla 1284. Touto výsadnou listinou daroval kráľ územie Poník majstrovi Filipovi de Turchus, zakladateľovi legendárnej rodiny Radvanskovcov. Bolo to šťastné rozhodnutie a kedysi pustá zem Poniky sa pod správou majstra Filipa čoskoro zveľadila, ba stala začiatkom ďalšieho osídľovania a poskytovala možnosti zakladania nových osád. Čoskoro nato sa však Poniky dostali do postavenia poddanského zväzku s Ľupčianskym hradným panstvom, čo obyvateľom nevyhovovalo a snažili sa z tohto zväzku vymaniť. Čiastočne sa im to aj podarilo, o čom svedčí listina z 9. apríla 1400, ktorú zvolenský župan, v úsilí napomáhať rozvoju a zveľaďovaniu obce, udelil Ponikám viaceré práva. Výsadná listina župana však mala len obmedzenú platnosť, ktorá neprekračovala územie stolice, a tak boj o privilégiá pokračoval. No a pokračoval úspešne, pretože už 8. novembra 1404 kráľ Žigmund pridelil obci ďalšie výsady, a to podľa vzoru práva mesta Krupiny. Tak sa Poniky stali mestečkom s právom na slobodnú voľbu farára, slobodné rúbanie dreva a lámanie kameňa, no predovšetkým boli domáci obyvatelia oslobodení od platenia mýta na území celej krajiny. Neskoršie pribudlo aj právo na slobodnú voľbu richtára a právo meča.

Samozrejme, keď je reč o Ponikách, nemožno obísť obdobie tureckého nebezpečenstva, a to nielen pre Sama Chalupku a jeho Turčína Poničana.

Bitka pri Moháči roku 1526 otvorila jednu z najsmutnejších kapitol dejín Slovenska i samotných Poník. Po viacnásobnom tureckom vyplienení mestečka, postihla Poniky najväčšia pohroma na sviatok Troch kráľov, 6. januára 1678. Beštiálne plienenie Turkov zanechalo nedozerné škody. Bolo zabitých 23 majiteľov domov, 34 mužov a 22 žien odvliekli Turci do zajatia. Zajali aj 239 chlapcov a dievčat, do základov zhorelo šesť domov a ostatné Turci vyrabovali, pretože obyvatelia pri úteku do hôr nestihli so sebou nič zobrať.

Medzi bohatstvo histórie Poník nerozlučne patrí aj hmotná a duchovná kultúra. V oblasti duchovnej kultúry sú neopakovateľné najmä rôzne výročné zvyky spojené so všadeprítomnými ľudovými piesňami a v oblasti kultúry hmotnej najmä spracovanie domácich surovín, prekrásne výšivky a ľudový odev. Všetko toto rázovité bohatstvo, ktoré sa tvorilo celé stáročia, si Poničania strážili a zachovali až podnes.

Z historických pamiatok hodno spomenúť najmä gotický katolícky kostol, ktorého počiatok siaha až do roku 1310. Objekt je bohatý na stredoveké maľby a hnuteľné pamiatky nesmiernej hodnoty. Z nich je azda najcennejší gotický krídlový oltár Panny Márie z roku 1586 a fragment gotického krídlového oltára s tabuľovou maľbou proroka Jeremiáša (okolo roku 1359).

Z množstva významných ponických rodákov a rodoľubov si priblížme aspoň Jána Abrahamidesa, Ponicenusa. Narodil sa okolo roku 1570 v Ponikách, študoval v Ľubietovej a Wittenbergu. Bol evanjelickým učiteľom a diakonom v Novom Meste a v rokoch 1604 – 1628 farárom v Čachticiach, kde roku 1609 verejne obvinil grófku Alžbetu Báthoryovú z vraždenia dievčat. I keď napriek tomu krvavé orgie čachtickej pani pokračovali, isto – iste aj Abrahamidesove obvinenie spôsobilo, že zločin bol napokon potrestaný a ponický rodák sa stal priamym účastníkom ešte i dnes legendami opradenej udalosti. Ján Abrahamides zomrel v Čachticiach roku 1630.

Ján Balkovič
Pešiak na cestách histórie

 


Najbližšie akcie
Poniky

Kontaktujte nás