Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Vígľaš

V dávnych časoch sa na východ od Zvolena popod majestátnu Poľanu tiahla panenská, ľudskou činnosťou takmer nedotknutá krajina. Už kráľa Bela IV. a po ňom aj ďalších uhorských panovníkov jej divoká príroda veľmi lákala, a tak tam chodili na nespočetné poľovačky. No a keďže z panenských hôr bolo do kráľovských palôt vo Zvolene priďaleko, vyrástol v nich kamenný hrad a pod ním osada, kde žilo hradné služobníctvo. Áno, reč bude o hrade Vígľaš a obci rovnakého názvu, ktorá z neveľkej osady rokmi vyrástla.

Hneď na začiatok treba povedať, že obec až do konca 18. storočia nebola samostatnou, nemala richtára ani pečať a ako kuriálna, poddanská osada, priamo podliehala pod tamojší hrad. Je to naozaj paradox, pretože najmä v 18.storočí mala také vybavenie, o akom sa mnohým okolitým obciam s vlastným štatútom mohlo len snívať. V dobových listinách sa taktiež spomína len okrajovo, a to už od konca 14. storočia, teda od prvej zmienky o existencii hradu.  Obyvateľstvo osady tvorili želiari, slúžiaci hradným pánom a feudálnemu panstvu, ktoré zaberalo veľké územie s viacerými dedinami, ako Čačín, Čerín, Hrochoť, Očová, Malá Slatina, Zolná, ale patrilo sem aj mestečko Veľká Slatina. Najväčší rozvoj osady spadá do už spomenutého 18. storočia. V roku 1721 bol na rieke Slatine postavený panský vodný mlyn, zaujímavosťou je, že mlynár bol podľa spísaného kontraktu, okrem mletia obilia, povinný opravovať aj hrad a priľahlé panské budovy. V tomto období v osade existoval aj panský pivovar, pri ceste nad hradom sa nachádzala krčma, kde bola umiestnená mýtnica na vyberanie cestného ale aj hradného mýta. Súčasťou podhradia bola aj záhrada, chmeľnica, želiari chovali aj včely.

Pre osadu Vígľaš sa stal prelomovým rok 1848 a po ňom obdobie priam revolučných zmien. V krajine vznikali nové, moderné zákony a jeden z nich ustanovil obce ako najnižšie administratívne jednotky. Až teraz sa konečne stal Vígľaš ozajstnou dedinou, a to so všetkým, čo k tomu patrí.

K zaujímavým pamiatkam obce patrí najmä murovaná zvonica z 19. storočia, pre turistov atraktívnym je most cez Slatinu. Je to vlastne starý vyradený osobný vagón, koncom 60. rokov 20. storočia preložený ponad rieku. Unikátnou miestnou pamiatkou sú však zvyšky úzkokoľajnej lesnej železnice, vybudovanej v rokoch 1904 až 1907, ktorá spájala Vígľaš s Kyslinkami a slúžila najmä na zvoz dreva. Železnica mala celkovú dĺžku takmer 26 kilometrov a tiahla sa Hrochotskou dolinou popri potoku Hučava. Trať smerovala z Vígľaša cez Očovú, Hrochotský mlyn, Kyslinky a končila na Polianke pod Poľanou. Vo svojich začiatkoch súpravu vagónov smerom na Kyslinky ťahali koníky, tam sa naložilo drevo a naspäť sa šlo bez pohonu, samospádom s rozličnými spôsobmi brzdenia. Neskôr sa na pohon súpravy využívala parná a ku koncu existencie lesnej železnice aj motorová lokomotíva. Zaujímavosťou je, že lesná železnica sa využívala aj na osobnú prepravu, pretože jej trať bola najkratšou spojnicou medzi severom a juhom Poľany. Svoju činnosť skončila v roku 1975 a takmer celá bola rozobratá. Pokusy o jej znovuoživenie boli zatiaľ neúspešné, čo je veľká škoda, pretože obnovená lesná železnica mohla významne zatraktívniť čarovnú dolinu plnú prírodných krás a výtvorov.

Na záver rozprávania o obci Vígľaš ponúkam ešte jednu kuriozitu. Nadránom 11. februára 1929 bol v miestnej časti Pstruša nameraný mráz mínus 41 stupňov celzia, čo je do dnešných dní neprekonaný rekord na celom území Slovenska. Tento slovenský pól mrazu od roku 2009 označuje aj kamenný pomník na mieste nameranej rekordnej hodnoty. Bŕŕŕ, a to je už všetko.

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 


Najbližšie akcie
Vígľaš

Kontaktujte nás