Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Ako sa ulica obcou stala

Keď poviem, že naše mestá a obce netvoria a nikdy ani netvorili jednoliatu vnútornú komunitu, isto neobjavím novú Ameriku. Veď vzájomné prekáračky, posmešné delenie na horno a dolnokončanov, luteránov a katolíkov, či múdrych a hlúpych, sa stali priam prirodzenými a vždy dotvárali kolorit tamojšieho života. Ba stávali sa aj vážnejšie veci, keď nespokojná časť obyvateľstva sa snažila od celku oddeliť, osamostatniť a boli miesta, kde sa im to aj podarilo. Veľmi zaujímavá je napríklad udalosť zo Slovenskej Ľupče, kde sa niekedy na prelome 16. a 17. storočia, kvôli nespokojnosti so svojim stavom, odčlenila celá jedna ulica a vznikla z nej samostatná obec. Ako slovenskoľupčiansky zvedavý rodák som už dávnejšie začal pátrať po príčinách, prečo sa tak stalo, no, ako napotvoru, v dávnych dokumentoch, ale ani v prácach súčasných historikov som odpoveď nenašiel. Nuž, a tak nastala príležitosť, aby som na základe faktov,  ale samozrejme aj s poriadnou dávkou špekulácie, túto tajničku liet dávno minulých sám vyriešil.

Hoci historici pri datovaní vzniku Slovenskej Ľupče a tamojšieho hradu dodnes nezistili či bolo skôr vajce alebo sliepka, jedno je isté, že obec už v polovici 13. storočia patrila medzi významnejšie a vyvinutejšie sídla. Avšak ozajstným bodom jedna pre jej ďalší rozvoj bol rok 1340, kedy kráľ Karol Róbert udelil Slovenskej Ľupči mestské výsady podľa krupinského práva a so súhlasom Ostrihomskej arcidiecézy navrhol, aby miestni obyvatelia užívali kostol sv. Ducha, ktorý pod názvom Najsvätejšej Trojice stojí ešte aj dnes. Ľupča tej doby ešte nemala bočné ulice, tiahla sa popri významnej ceste Via Magne a jej zastavané územie bolo medzi potokom Ľupčica a potôčikom, tečúcim z pazuchy hradného kopca a Hôrky. Námestie mestečka ležalo v priestore medzi už spomenutým kostolom sv. Ducha a kostolom evanjelickým, ktorý však uzrel svetlo sveta až o stáročia neskôr. Na námestí okrem radnice stáli aj ďalšie významné budovy a odtiaľto od Via Magny smerom k rieke Hron odbočovala aj ďalšia dôležitá cesta, ktorá sa za mostom rozvetvovala. Zatiaľ čo ľavá vetva cesty viedla cez Chotárne do Ľubietovej, pravá smerovala cez Driekyňu, prípadne cez Plavno, do Poník. No a práve z oboch strán tejto cesty začala od námestia postupne vyrastať bočná ulica, ktorú dnes poznáme pod menom Hronská. Najskôr tu vyrástli pre chod mestečka potrebné domy, ako napríklad špitál, potom rad – radom pribúdali aj domčeky Ľupčanov. Druhá bočná ulica, možno skôr – možno neskôr, vznikla na dolnom konci mestečka a tiahla sa popri kláštornom areály smerom na Priechod. Dnes sa už ťažko hľadá dôvod, prečo nová ulica, ktorá dostala názov Ľupčianska, vznikla práve tu, možno si chalúpky na tomto mieste začal stavať personál z blízkeho panského pivovaru či mlyna, alebo sa tu usadili mnísi – zbehovia, ktorým sa zapáčil svetský život a ufujazdili z tmavých múrov kláštora. Isté však je, že ulica sa postupne rozrastala a sťa pupočnou šnúrou bola spojená s mestečkom. Jej obyvatelia si nažívali v pokoji, ženy chodili na mestské trhy či do kostolíka, chlapi do krčmy na námestí a deti cupitali do školy. Takáto selanka však netrvala dlho, v druhej polovici 16. storočia zavítala do mestečka reformácia a všetko bolo inak.

Keď okolo polovice 16. storočia zasiahla Horné Uhorsko cirkevná reformácia, nemohla obísť ani Slovenskú Ľupču a s príchodom nového hradného pána, Pavla Rubigalla, začala ukazovať svoju prívetivú ale aj odvrátenú tvár. Evanjelik Rubigall svoje panovanie v Ľupči začal veľkoryso, dovtedy jednoloďový kostol sv. Ducha dal prestavať na veľký – trojloďový, jeho ľudia šírili medzi obyvateľstvom nové evanjelium, zbavené skostnatených téz. Malo to však jeden háčik – s Rubigallovým príchodom sa kostol dostal do rúk evanjelickej cirkvi a Ľupčania ak na pobožnosti chodiť chceli, na novú vieru prestupovali. Avšak našlo sa veľa takých, ktorí svoju katolícku vieru nezradili a utiekali sa do kostola Blahoslavenej Panny Márie, ktorý bol súčasťou kláštora. Tak sa stalo, že zatiaľ čo sa takmer celé mestečko poluteránčilo, obyvatelia Ľupčianskej ulice zostali verní svojej starej cirkvi. To však nemali, lebo zo strany hradných pánov a „poturčencov“ z mestečka museli čeliť niekedy až hrubému nátlaku. No a nielen oni, v nemilosti zostal aj samotný kláštor, mníšsky rád bol vyhnaný a v opustených priestoroch bolo založené evanjelické lýceum.

To sa už obyvatelia Ľupčianskej ulice začali búriť a ich nespokojnosť vyústila do radikálneho riešenia, keď sa táto časť od Slovenskej Ľupče oddelila. Obyvatelia novej obce, ktorá prijala názov Ľupčianska Ulica, vedeli, že ich čaká ťažký život pomsty zo strany hradu a mestečka, vedeli, že ich čaká život bez obchodu, školy či vlastného chotára, no zlomiť sa nedali a pre svoju vieru boli ochotní podstúpiť aj ten najväčší útlak. No a veru sa tak aj stalo. Zatiaľ čo mestečko od získania privilégií v roku 1340 zostalo aj naďalej pomerne slobodné, Ľupčianska Ulica podliehala priamo hradu a jej obyvatelia museli hrdlačiť pre tamojších pánov.

V druhej polovici 17. storočia sa koleso dejín začalo obracať, nastúpilo obdobie rekatolizácie a s ním tentoraz aj obdobie útlaku evanjelikov. Do rúk katolíckej cirkvi sa vrátil kostol sv. Ducha, evanjelické lýceum bolo zatvorené. Opustené priestory kláštora chradli do ničoty a obec Ľupčianska Ulica si naďalej držala vlastnú samosprávu, aj keď sa náboženské pomery zmenili. Museli prejsť dlhé roky, keď obyvatelia pochopili, že život v takmer úplnej izolácii je neudržateľný a v prvej polovici 20. storočia sa do mestečka opäť začlenili.

No a teraz neviem, koho som týmito riadkami pourážal a koho potešil. Jedno je však isté, naše dejiny sú pretkané dobrom i zlom, trpeli v nich evanjelici, trpeli aj katolíci. Teraz je len na nás, aby sme dokázali hamovať našu súčasnosť, je len na nás, aby sme jej nedovolili plávať pospiatky  v bludných vodách zloby a tmárstva zašlých čias.

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Photogallery ( 3  ) 

Kontaktujte nás