Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Božena Němcová – Slovenské rozprávky a povesti

Medzi najvýznamnejšie osobnosti českého národného obrodenia 19. storočia, ktoré mali vrelý vzťah ku Slovensku, patrila bezpochyby spisovateľka Božena Němcová, autorka nezabudnuteľnej prózy Babička. Spisovateľku na Slovensko priťahovalo najmä územie hornej časti Pohronia, a to nielen preto, že pre podlomené zdravie sa viackrát liečila v sliačskych kúpeľoch a vo vaňových kúpeľoch v Bacúchu, ale boli to hlavne staré slovenské ľudové povesti a rozprávky, ktorých magický prameň dávneho poznania vyvieral práve v tomto kraji.

Keď Božena Němcová v roku 1852 navštívila Banskú Bystricu, zoznámila sa s národným buditeľom a zberateľom ľudových rozprávok Jánom Franciscim. Ján Francisci jej pri tejto príležitosti daroval prvý zväzok Slovenských povestí a prisľúbil, že keď spisovateľka príde do Banskej Bystrice opäť, venuje jej aj ich druhý zväzok. V roku 1855 Božena Němcová navštívila Banskú Bystricu znova a celá nedočkavá sa Francisciho pýtala na sľúbené povesti. Dozvedela sa však, že sa nenašiel nakladateľ, ktorý by druhý zväzok vydal, a tak pripravenú zbierku poslal revúckemu farárovi Gustávovi Reussovi, aby ju priložil k pozostalosti po otcovi, Samuelovi Reussovi (slovenskoľupčianskom rodákovi), kde čakali na svoj osud aj ďalšie zbierky. Spisovateľke po tomto ozname bolo veľmi ľúto, že povesti nemá kto vydať, a tak začala podnikať na vlastnú päsť. Z pozostalosti po S. Reussovi sa jej podarilo zohnať aspoň niekoľko z nevydaných povestí, ďalšie jej poskytol zo svojej zbierky Samuel Chalupka, keď ho navštívila na fare v Hornej Lehote, tieto doplnila povesťami a rozprávkami, ktoré získala od zaujímavých ľudí pri svojich potulkách hore Hronom, až napokon z toho všetkého vznikla krásna kniha - Slovenské pohádky a pověsti.

Keď som sa vďaka archívu archívov (ako som už viackrát nazval internet), dostal ku spomenutej knižôčke Boženy Němcovej, našiel som v nej známe, ale aj celkom neznáme povesti a rozprávky. Z tých neznámych ma najviac zaujala povesť o ľubietovskom rodákovi a legendárnom turkobijcovi, Vavrovi Brezuľovi, ktorú spisovateľke venoval Samuel Chalupka. Dnes už nevedno, či jej autorom bol samotný darca alebo ju mal len z druhej ruky, no povesť ma zaujala až natoľko, že som ju z dobovej češtiny amatérsky preložil a aby bola pútavejšia a čitateľa trošíčku aj rozosmiala, mierne som ju upravil. Nuž a takúto preloženú a upravenú povesť o Vavrovi Brezuľovi, vám teraz ponúkam:

 

Slovenský junák

Na Slovensku sa zachovalo veľké množstvo povestí z dôb dvestoročného tureckého bašovania, a práve ony sa stali dôkazom ukrutného útlaku miestneho obyvateľstva, ale aj hrdinského odporu celých dedín či jednotlivcov voči nenávidenému nepriateľovi. No a keďže vari najznámejším jednotlivcom tej doby bol Vavro Brezuľa, hovorí o ňom aj jedna z povestí.

Vavro Brezuľa sa v baníckom mestečku Ľubietová narodil, a keď dorástol, v neveľkom gazdovskom dome žil, peknú dievčinu si našiel a s ňou sa aj oženil. Keďže však Vavro už odmlada krivdu spolu s neprávosťou, čo v tej dobe panovali, neznášal, doma obsedieť nedokázal a vo svete za dobro utláčaných často bojoval. No a tak sa stalo, že jeho sila a hrdinskosť široko – ďaleko známymi boli a ľudkovia sa na jeho pomoc aj v boji proti Turkom spoliehali. A veru, neprešlo veľa času, čo aj Turci silu nebojácneho Ľubietovčana spoznali a len čo pri pustošení okolitých dedín jeho meno počuli, od strachu ako krieda blednúť začali.

Jedného dňa, keď sa Turci dozvedeli, že Vavro doma nie je, rýchlo sa do Ľubietovej presunuli, jeho gazdovský dom prepadli a plieniť ho začali. Paholkovia sa ho síce brániť pokúšali, ale Turci časť z nich pobili, ostatných poviazali a spolu s Brezuľovou ženou všetkých do zajatia odvliecť chceli. Pravdaže, napokon aj samotné stavanie podpálené by bolo, keby sa nenásytným Turkom ešte predtým posilniť jedlom a pitím nezažiadalo. Preto pani domu jedlo a pitie do izby poznášať im musela a na ich príkaz aj teplú večeru variť začala.

Hodovali Turci v izbe, hodovali, jasali a šabľami cinkali, zatiaľ čo v kuchyni pri ohnisku ustrašená a uplakaná Brezuľova žena stála. A tu zrazu, sťa by z neba spadol bol, samotný pán domu v kuchyni sa ocitol. „Daj Boh šťastia ženička, čo za hostí ty tu máš, keď im takto vyváraš?“ „Jaj mužíček premilý, Turci sú tu zbesilí! Kapustu si rozkázali, aby sa ňou napchávali!“ „A či mäso do nej máš? Ak ho nemáš a počkáš, celej kopy sa dočkáš!“ I chopil sa Vavro razom šabličky a poďho rovno do izbičky. No v izbičke tma bola, lebo Turci premilí, potom čo zhasiť svetlo stačili, sa už pri malom okne tlačili. Vavro vôbec neváhal, kus kremeňa do úst vzal, šabľou po ňom pretiahol, až sršanie iskier dosiahol. No a keď pri tých iskrách izba svetlá bola, začal on šabľou Turkov rúbať, až sa všade navôkol začali ich hlavy gúľať. Nuž, a tak si Brezuľa svoju ženičku, zvyšok paholkov a samotné gazdovstvo zachránil a ešte viac sa preslávil.

Ako dni ubiehali, zlostní Turci na nešťastnú výpravu zabudnúť nevedeli a Vavrovi, ale aj Ľubietovej s okolitými dedinami sa krutou pomstou zastrájali. I jedného dňa, pri Fiľakove, Turci veľké vojsko dohromady dali a cez hory – doliny, sa pod vedením tučného Agu do Ľubietovej ponáhľali. No a ako Turci s pomstou za Brezuľom išli, ani cestou prechádzané dediny dobre neobišli. Všade kriku, plaču bolo, ľudia do hôr zutekali a všetko čo mali, ukrutným Turkom doma ako korisť zanechali.

Len čo sa Vavro o tureckom vojsku dozvedel, so založenými rukami doma nesedel, pomocníkov hľadať šiel, no v celom meste ani jedinkého nenašiel. Darmo Brezuľa chlapov vyzýval, aby v úzkej doline nepriateľovi cestu zahatali, darmo ich k odvahe a smelosti nabádal, darmo sa ako vodca do čela postaviť chcel, nič nepomohlo a najmä nemeckí baníci čo sa aj kuraťa báli, už len pri pomyslení na Turkov, ledva na nohách od strachu stáli. A tak smutný Vavro svojich paholkov zvolal, ženu a gazdovstvo do opatere im dal a čo majú robiť ak sa z boja nevráti, im nakázal. Potom si jedného z najstatočnejších paholkov vybral a spolu s ním junácke šťastie skúsiť sa pobral.

Miesto, kde sa nepriateľ najľahšie zastaviť dal, si Vavro pod horou Jasenovo našiel, svojho druha o chystanej ľsti poučil, na povyše ležiaci chodník ho poslal a sám sa v kroví pri nižšom chodníku neďaleko studne ukryl. I čakali dvaja odvážlivci s nabitými puškami Turkov, čakali, erdžanie koní a ich rozháraný krik už počuli, a keď na čele hordy tučného Agu zbadali, s odvážnym útokom oni začali. Len čo sa Aga k studni priblížil, s nabitou puškou Brezuľa z krovia vyskočil a zvolal: „Vitaj, pán tučniak! Dá Boh, že slovenské kraje viac rabovať nebudeš!“ Vzápätí stisol prst na spúšti a tučný Aga sa už váľal skrvavený v húští. Nato Vavro hromovým hlasom svojim volať začal: „Sem sa chlapi, Ďuro, Samko, sem sa, sem!“ No a keď sa z povyše ležiaceho chodníka ozvalo: „Parom im do duše!“, padla druhá rana a ďalší Turek sa už metal, ako podstrelená vrana. To už Turci načisto panike prepadli, vyľakali sa, že za každým stromom chlap stojí, zobrali nohy na plecia a utekali ozlomkrky v celej svojej zbroji.

Keď po úteku Turkov ticho nastalo, obaja hrdinovia tučného Agu pri studni pochovali a na jeho hrob dva kamene dali. Ešte predtým mu však hlavu od tela oddelili a na hák studne zavesili. No a nad studňou zavesená Agova hlava sa ešte potom dlho – predlho vo vetríku hojdala, až ju raz mládenci kameňmi trafili a do studne zhodili. A keďže od tých čias už nikto nechcel zo studne vodu piť, ľudkovia ju zahádzali a miesto, kde stála, Turkovou studňou nazvali. Po tučnom Agovi však aj ďalšia pamiatka zostala, jeho vodcovský kyjak dlhé roky v Ľubietovskom hrade ukazovali, až ho napokon do Peštianskeho múzea odovzdali. No a samotný Vavro Brezuľa? Pretože slovenskú krajinu od veľkého tyrana dokázal zachrániť, v pamäti ľudu bude isto večne žiť a svojou odvahou azda aj na ďalšie generácie pôsobiť.

Ján Balkovič
Pešiak na cestách histórie

 

Photogallery ( 12  ) 

Kontaktujte nás