Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Dóciovci z Ľupče – spupný život šľachty

Hoci uhorský kráľ, Matej Korvín, po svojej smrti v roku 1490 zanechal krajinu v relatívne dobrom hospodárskom a politickom stave, už za niekoľko desaťročí bolo všetko inak. Uhorskí šľachtici si nástupcu Mateja Korvína vyberali z viacerých uchádzačov, až sa im, hľadiac najmä na svoje vlastné záujmy, napokon najviac pozdával Vladislav II. Jagelovský. A naozaj, Vladislav II. ihneď po nástupe na trón prisľúbil šľachte z vďaky za zvolenie zrušenie mimoriadnej dane a ďalších odvodov, čoho dôsledkom bolo ekonomické zrútenie uhorskej kráľovskej pokladnice a nárast moci samotnej šľachty. Bohaté šľachtické rody si začali robiť čo chceli, v boji o moc si navzájom škodili a v Uhorsku nastal vnútropolitický chaos, ktorému sa panovník zväčša len prizeral. Na Hornom Pohroní medzi takéto najbohatšie šľachtické rody patrili Turzovci a ľupčianski Dóciovci. Avšak, zatiaľ čo Turzovci zbohatli najmä podnikaním s meďou a jej spracovaním, ľupčianski Dóciovci, už dosť majetní po predkoch, si robili zálusk na bohatstvo okolitých banských miest. Na splnenie svojich cieľov sa neštítili použiť rôzne nekalé metódy, a to od vyhrážok cez rabovanie až po otvorené ozbrojené konflikty s týmito mestami. Išlo o typický príklad anarchie v Uhorsku, keď práve Dóciovci sa stali zakladateľmi tohto zla, ktoré sa ako mor šírilo krajinou. Nuž a ako sa vlastne Dóciovci dostali na Ľupčiansky hrad?

Rod Dóciovcov patril k starým uhorským rodinám. V 15. storočí existovali dva rody – starší vlastnil majetky v Temešskej, Zaradskej a Aradskej stolici, druhý rod odvodzoval svoj pôvod z Veľkej Lúče vo vtedajšej Bratislavskej stolici. No a práve druhý rod priamo zasiahol do histórie Ľupčianskeho hradu. Všetko sa to začalo významným uhorským hodnostárom Urbanom Dócim, ktorý bol v rozličných vysokých funkciách už za čias Mateja Korvína. Napríklad, v rokoch 1474 až 1492 bol kráľovským miestodržiteľom a od roku 1480 aj kráľovským pokladníkom. Za tieto a ďalšie služby získal obrovské majetky vo viacerých stoliciach. V novembri 1490 si vdova po Matejovi Korvínovi, kráľovná Beatrix, od neho požičala 8 000 zlatých, za čo dostal do zálohy hrady Šášov a Ľupču spolu s ich príslušenstvom. Avšak už o pár dní nato sa pôžička zvýšila na 16 000 zlatých a hrady a priľahlé panstvá sa dostali do Urbanovho vlastníctva. V roku 1492 Urban Dóci zomrel a po roku 1500 sa Ľupčiansky hrad dostal do dŕžavy Urbanovho brata Jána a jeho potomkov.

Keď Dóciovci získali Ľupčianske hradné panstvo, dostali sa do priameho kontaktu s okolitými banskými mestami. Vedomí si kráľovských zásluh, prichádzali s týmito mestami do rozličných sporov, až si napokon vyslúžili veľmi zlú povesť. Ľupčianski Dóciovci mali najviac konfliktov s Banskou Bystricou a Breznom, ale ich výbojné chúťky  neobišli ani mesto Ľubietovú. V tomto období sa z Dóciovcov neslávne prejavili najmä bratia Damián a František, no sťažnosti prichádzali aj na Damiánovu manželku, napríklad za to, že vymáha poplatky za pasenie oviec na banskobystrickom teritóriu, ktoré považovala za ľupčiansky majetok. Na vrub nenásytných Dóciovcov sa pripisovalo aj vypálenie Banskej Bystrice v roku 1500.

Hoci si panovník Vladislav II. s Dóciovcami nevedel dať rady, predsa sa stalo, že ich viackrát upozornil na ich nekalé konanie. Dokonca v roku 1514 bol proti nim pripravovaný súd, no neuskutočnil sa pre vypuknutie Dóžovho povstania, a tak si Ľupčianski Dóciovci robili naďalej čo chceli, vrcholom čoho bolo vypálenie mesta Brezna v roku 1517. To však už bol Vladislav II. po smrti a na uhorský trón  si sadol jeho mladý, iba desaťročný syn, Ľudovít II. Počas jeho vlády bašovanie ľupčianskych Dóciovcov síce naďalej pokračovalo, ale koniec jeho panovania v roku 1526 zatienil všetko čo sa do tých čias stalo – bitkou pri Moháči sa Osmanom otvorili dvere do Uhorska a v dejinách ľudstva sa skončila ďalšia ich etapa. Skončil sa stredovek a predo dvermi stálo nejasné obdobie novoveku. Avšak nepredbiehajme.

Život uhorského kráľa Ľudovíta II. bol zaujímavý už od jeho ranného detstva. Narodil sa v roku 1506 v Budíne a už ako dvojročného ho dal otec korunovať za uhorského kráľa. Pravdaže, Vladislav II. Jagelovský oficiálne vládol naďalej a mladý Ľudovít, ako už bolo spomenuté, sa ku kráľovskému žezlu dostal až po jeho smrti, v roku 1516. Pri nástupe na trón ho však čakalo nemilé prekvapenie – prázdna kráľovská pokladnica a závratný dlh vyše 400 000 zlatých. Ľudovíta II. to však netrápilo, dal vyraziť množstvo peňazí, ktoré nemali takmer žiadnu hodnotu a čo odpozoroval od otca, v tom pokračoval. Nezaujímal ho biedny nevoľnícky život poddaných, ale vo všedné či sviatočné dni, okrem pôstnych, sa oddával bujarému životu veľkolepých hostín a od všakovakých fajnôt prehýbajúcim sa stolom. Starosť nemal ani s hľadaním si nevesty, pretože podľa jagelovsko – habsburských dohôd mu už pred jeho narodením určili životnú družku, Máriu Habsburskú, ktorá bola od neho o rok staršia.

Prestretý stôl, prehýbajúci sa pod ťarchou rozmanitých lahôdok, bol v stredoveku symbolom spoločenského postavenia, bohatstva a prestíže. Hostitelia sa pretekali v množstve podávaných jedál, na kráľovskom dvore Ľudovíta II. sa podávalo najmenej desať chodov. Šľachtické dvory sa snažili s kráľovskými držať krok, sedem jedál na obed a šesť na večeru sa považovalo za znamenie skromnosti.

Ľupčianski Dóciovci za ostatnými šľachtickými rodmi nezaostávali a hoci im cez deravú šindlovú strechu, ktorá sa vďaka ich ľahostajnosti postupne rozpadávala spolu s celým hradom, kvapkalo a tieklo na chody všelijakých, zrejme väčšinou bravčových pochúťok, ťažkú hlavu si nerobili. Hlavná vec, že v podhradí majú majer a odtiaľ dostatočný prísun potravín. Majer pod hradom bolo totiž asi jediné, čo dokázali počas svojho násilníckeho a deštrukčného života v Ľupči vybudovať. Ak by sme si však mysleli, že majer v tých časoch bol plný hydiny, oviec, svíň, rôzneho rohatého dobytka a najmä všadeprítomného smradu, bol by to isto omyl. Hydina sa v stredoveku chovala veľmi málo, ovce s hovädzím dobytkom sa pásli na okolitých či vzdialených lúkach, no a svine – mangalice, tie sa zas hostili v dubových a bukových lesoch na žaluďoch a bukviciach. Na majeri tak vždy bolo len toľko chovnej zveri, koľko išlo práve pod nôž. Usadlosť pod hradom tak zrejme slúžila hlavne ako ubytovňa pre služobníctvo, boli tu sýpky, stajne pre konské záprahy, rôzne povozy, ale možno sa tu nachádzal aj malý bitúnok.

Letá a zimy sa míňali a život ľupčianskych Dóciovcov sa pohyboval v rovnakom stereotype medzi násilníckymi výpadmi do okolitých banských miest a bezbrehým hodovaním. Prišiel však rok 1524 a s ním pre Dóciovcov nemilé prekvapenie. Kráľ Ľudovít II. im Ľupčiansky hrad odobral a daroval ho svojej manželke, kráľovnej Márii. Dóciovci sa však hradu nemienili len tak ľahko vzdať, a tak sa kráľovná Mária musela svojich práv domáhať zbraňou. Musel prísť až rok 1531, keď hrad pre ňu dobyl Krištof Thurn, čo je na večnú pamäť vyryté aj na jednom z tamojších kamenných portálov. To už však bola Mária vdovou, pretože jej manžel, kráľ Ľudovít II., sa utopil po páde z koňa do potoka, pri úteku z bojiska neslávnej bitky pri Moháči v roku 1526. Po roku 1531 býval na hrade sám jeho dobyvateľ, Krištof Thurn, a v mene kráľovnej spravoval tunajšie panstvo až do roku 1557. Po jeho smrti pripadol hrad eráru a od roku 1570 ho dostal do prenájmu Pavol Rubigall. To všetko je už však ďalším príbehom svetlých i menej svetlých dejín Ľupčianskeho hradu.

No toto! Vedeli ste o tom, priatelia, že alkohol robil skazu na našich cestách už pred dvesto rokmi?

Ján Balkovič
Pešiak na cestách histórie

 

Photogallery ( 16  ) 

Kontaktujte nás