Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Historická cesta zo Slovenskej Ľupče do Ľubietovej

Keď som pred časom čítal dokument o stredovekých mostoch a brodoch cez rieku Hron, začalo ma zaujímať, ako vtedy asi vyzerali a kadiaľ viedli cesty do sídiel, ležiacich hlboko v dolinách, ústiacich práve pri rieke slávneho mena. Veď v tých časoch mosty cez Hron existovali len výnimočne a brody pri daždivom počasí či v zime museli byť veľmi zradné. Nuž a toto všetko platilo aj o bývalom kráľovskom banskom meste Ľubietová, keď pre chýbajúci most cez Hron bola súčasná cesta v stredoveku, ale aj začiatkom novoveku, využívaná najmä smerom na Brezno a na spojenie s Banskou Bystricou či západným svetom slúžila cesta, vedúca cez lúky, pasienky a lesy do Slovenskej Ľupče, pretože tam most cez Hron bol. O tom, že ľupčiansky most naozaj existoval už v dávnej dobe, hovorí aj dokument z roku 1536, v ktorom sa miestni obyvatelia sťažujú proti Ľubietovej, pretože neplatí príspevky na jeho opravu. Ľupčianskym dreveným mostom však neviedla cesta len do Ľubietovej, ale cez dolinu Driekyňa či Veľké Plavno aj do Poník, pretože dnešná cesta zo Šalkovej cez strmé kiare vtedy ešte neexistovala.

Historickú cestu zo Slovenskej Ľupče do Ľubietovej nájdeme poľahky ešte aj dnes, pretože ju takmer celú kopíruje zeleno značená turistická trasa. Cesta za ľupčianskym mostom, kde náš historicko – prírodný exkurz začína, sa stáča vľavo, krátko nato vystupuje ponad bývalú tehelňu, potom sa napravo, najskôr plytko, neskôr strmšie, vnára do dolinky, zvanej Hore Pútmi. Už samotný názov dolinky svedčí o tom, že práve tadiaľ sa v dávnych časoch putovalo do Ľubietovej a späť. Ďalej cesta vedie cez chotárnu časť Zelenovo na Černochovo, kde kedysi stál starý majer, obklopený ovocným sadom. O kúsok vyššie, v mieste zvanom Chotárne, kulminuje cesta vo svojom najvyššom bode. Tu, vedľa turistického smerovníka, môžeme uzrieť skutočný historický skvost – hraničný kameň, ktorý oddeľoval ľupčiansky chotár od ľubietovského. Hraničný kameň je zaujímavý najmä tým, že sú na ňom vyryté rôzne znaky. Z ľupčianskej strany sú to písmená „Z“ a „L“, nad nimi lipový list s krížom uprostred a po bokoch je vyrytý letopočet 1682. Z ľubietovskej strany je zas vyryté písmeno „L“ a v ňom vložené písmeno „B“. No a čo tieto znaky vlastne znamenajú? Písmená „ZL“ znamenajú skratku názvu Slovenskej Ľupče, pretože v tej dobe sa volala Zólyom Lipcse a písmená „LB“ sú skratkou Ľubietovej, ktorá zas mala názov Libeth Bánya. Zaujímavý hraničný kameň však nie je jedinou pamiatkou, ktorej sa môžeme takpovediac dotknúť pri našom putovaní. Pri pozvoľnom klesaní z Chotárneho do Ľubietovej môžeme totiž už po niekoľkých krokoch vľavo od cesty objaviť ďalší historický klenot – stredoveký skalolalom, o ktorom sa oplatí povedať čosi viac.

Skalolom, nachádzajúci sa na kóte 698 metrov nad morom  pri historickej ceste zo Slovenskej Ľupče do Ľubietovej, sa spomína už za čias panovania Mateja Korvína a je zaznačený aj na najstarších historických mapách. V dávnych časoch sa tu určite ťažil veľmi kvalitný kameň, pretože o jeho vlastníctvo dlhé roky bojovali Ľubietovčania, Ľupčania, ale aj Lučatínčania. Približne v tomto mieste sa totiž stretali chotáre všetkých troch sídiel a každý mal zálusk nad bohatým ložiskom stavebného materiálu. Ako je však odjakživa zvykom, tak ako inde, aj tu si najväčší nárok robil ten najsilnejší, o čom svedčia dobové záznamy z rokov 1536 – 1537. V tomto čase bola vlastníčkou Ľupčianskeho hradu a celého hradného panstva vdova po panovníkovi Ľudovítovi II., kráľovná Mária, a keďže Lučatín ako poddanská obec patril jej, práve ona viackrát žiadala Zvolenskú župu o revíziu tamojších chotárnych hraníc. Ako revízia dopadla, pramene neuvádzajú, ale spory o skalolom a okolité územie pokračovali aj v ďalších desaťročiach. No a čo sa týka samotného kameňa, ktorý sa tu ťažil, isto sa používal pri stavbe významných meštiackych domov v okolí, ale možno aj pri výstavbe Ľupčianskeho a Ľubietovského hradu, či najstarších kostolov v oboch mestečkách. Bolo by zaujímavé porovnať vzorky kameňa zo skalolomu s materiálom, použitým pri stavbe týchto hradov a kostolov. Nech je už však ako chce, stredoveký skalolom dokazuje opodstatnenosť tvrdenia o historickej ceste zo Slovenskej Ľupče do Ľubietovej, pretože iný prístup k nemu nie je.

Od skalolomu vedie historická cesta po lúkach a nad Ľubietovou sa zrejme v dávnych dobách rozdvojovala. Jedna vetva smerovala vľavo do osady Hutná, odkiaľ sa najviac vozila meď, mosadz či železo, no a druhá viedla popri povesťami opradenej lokalite Šibenice, priamo do centra kráľovského mesta. No a čo povedať na záver? Azda len to, že historická cesta zo Slovenskej Ľupče do Ľubietovej nebola len spojnicou medzi oboma mestami, ale isto – iste aj významnou obchádzkou na trase z Banskej Bystrice do Brezna, pri zvýšenej hladine vody na brode cez Hron, ktorý bol povyše Lučatína. Alebo to bolo všetko inak?

Ján Balkovič
Pešiak na cestách histórie

 

Photogallery ( 19  ) 

Kontaktujte nás