Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Ježibaba z Balážov

V prvej polovici 19. storočia bolo na našom území priam hitom zbieranie ľudových povestí a rozprávok, v čom vynikali najmä poprední slovenskí národovci. Bol medzi nimi aj Samuel Reuss (1783 – 1852), etnograf, historik a evanjelický kňaz, ktorý sa stal učiteľom a vzorom pre budúceho kráľa slovenských povestí a rozprávok, Pavla Dobšinského. Samuel Reuss neprišiel k tejto „zábavke“ len tak odnáhody, ale už odmala ho fascinovali povedačky starých ľudí o nadprirodzených bytostiach a zázračných skutkoch. Ba, dá sa povedať, že veľké tajomno s ním kráčalo už od narodenia, keď na svet prišiel podivným spôsobom. Keď sa raz jeho rodičia vracali z Radvanského jarmoku domou, do Slovenskej Ľupče, prišli na matku pôrodné bolesti, a tak sa neveľký kus cesty pred mestečkom, v Dolnom Istebníku, v poli narodil malý Samko.

   Keď mal Samko desať rokov, v širokom okolí sa povrávalo, že v neďalekých Balážoch býva podivná žena, ktorá žije prazvláštnym spôsobom a dokáže počariť nielen zvieratám, ale aj ľuďom. Pravdaže, reči o Ježibabe – ako podivnú ženu všetci volali, Samka veľmi zaujali, a tak sa rozhodol, že ju navštívi. Mladý zvedavec očakával, že v Balážoch uzrie škaredú, zvráskavenú starú ženu s hrbom na chrbte a so strapatou metlou v ruke, no skutočnosť bola celkom iná. O tom však už nech hovorí rozprávač, ktorému Samuel Reuss, v rokoch spomienok na svoju mladosť, Ježibabu z Balážov opísal:

Okolo roku 1793 šiel Samko Reuss spolu s inými chlapci zo svojho rodného mesta Ľupče do Balážov, aby videli Ježibabu. Dedina ležala pod vrchom, na mieste veľmi kamenistom. Dom tej ženy bol na konci dediny. Jej izba mala ako u druhých sedliakov drobnučké oblôčiky, ktoré skorej boli na to, aby vypúšťali dym, než aby vpúšťali svetlo. Veľká pec zaujímala asi štvrtinu izby, pred ňou bolo ohnisko, na ktorom stále horelo čečinové drevo. Niekoľko stolíc a nátoňov bolo v izbe, stôl v rohu a iné všelijaké náradie domáce. Žena sama, asi 70 – ročná, bola statná a plecitá, prostrednej veľkosti. Telo bolo okrúhle a biele ani sneh. Črty tvári boli mužské a určité. Nos a pery veľké, tvár široká a plná, bez vrások. Pleť svieža a vlasy čierne. Chôdzu mala ľahkú, pohyby zručné. Okrúhle biele ramená a drobné ruky boli nežné. Bola oblečená do zelenej sukne a futo (fertoch) mala tkanú z hrubej vlny s čiernymi pruhmi, oplecko s červenými ozdobami na ramenách a čepiec, ako sa dosiaľ nosí. Konečne ružový pás, ktorého konce na chrbte viseli dolu. Jej čierne oči pokojne sa dívali, pozorne pozerajúc, i zdalo sa, že sa musia hlboko dívať do človeka. Keď sa oči pohybovali, boli to blesky, a keď chcela veľa odrazu pozorovať, gúľali sa chytro, presne mieriac. Jej oči  pritom vystupovali a človek necítil sa dosť silným pozorovať tento ostrý zrak, tým menej sa do neho dívať. „Bojazliví a otrasení sme od nej odišli, ako by sme boli videli vyššiu bytosť.“

No a čo k tomu povedať na záver? Azda len to, že opis nadprirodzenej bytosti ma prekvapil, pretože ženu či dievčinu s prenikavým zrakom môže našinec poľahky uzrieť ešte aj dnes. Znamená to, že ježibaby a ježibabky na Slovensku ešte nevymreli a stále číhajú, aby si nás načisto opantali? Tak teda, pozor na pichľavé ženské oči, priatelia!

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Kontaktujte nás