Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Krutý rok 1847

Písal sa rok 1847 a Starý kontinent bol už len krôčik od udalostí, ktoré si história zapamätala ako Jar národov, resp., Meruôsme roky. Európu, Horné Uhorsko nevynímajúc, zasiahla séria revolúcií proti skostnateným monarchiám, liberálne a republikánske myšlienky spojené s rinčaním zbraní, poslali nenávidený feudalizmus do dejín zabudnutia. K nevídaným revolučným pohybom však nemalou mierou prispela aj hospodárska kríza, neúroda a hladomor predchádzajúceho obdobia, z ktorého najkrutejším bol práve rok 1847.

Podľa správ dopisovateľov Štúrových Slovenských národných novín, k vtedajšej nesmiernej biede prispelo aj celkom pobláznené počasie, ktoré najviac postihlo Zvolenskú a Gemerskú stolicu. Tak, napríklad, do dedinky Moštenica ešte v polovici apríla vozili drevo na saniach, studený bol celý máj, ba ešte aj v júni museli kúriť, aby sa aspoň starí ľudia trošku zohriali. Neďalekú, o kúsok nižšie položenú Slovenskú Ľupču, zasiahla 28. mája prietrž mračien, ľadovec veľkosti vlašských orechov zbil záväzky jabĺk, sliviek a zničil všetky priesady. Ešte horšie však dopadlo mesto Brezno a jeho okolie, keď počas leta prívalové dažde a následná povodeň narobili obrovskú skazu. Dopisovateľ Slovenských národných novín o tom hovorí: „Keď predpoludňajší dážď prestau a popoludňí sa vijasňuvať začalo, luďja višli po svojich robotách na polja, ale za krátki čas dohnali vetri čjerne chmári, a nastala strašná búrka, kameňec padau takí, akjeho tamejší luďja ešťe ňepamätajú, sťa kuracje vajce! Ovocja na stromach pobiu a zprau náramňe, a sklá z oblokov len tak cvendžali po uliciach. Voda v jarkach narástla tak, že všetko so sebou chvátala, a odňjesla aj dakolko rožňjeho statku.“ Úroda bola takmer celá zničená, zemiaky, ktoré sa zachránili, začali hniť, a čo nezhnilo, požrali myši. Povalené obilie zas spustošili mračná kobyliek, ľudia postupne mreli od hladu. Nepriaznivé počasie zasiahlo aj horehronskú časť Gemerskej stolice, keď tu blesk zabil sedem ľudí. No najväčšie nešťastie v tomto priestore priniesli šíriace sa rôzne choroby, len medzi Závadkou a Vernárom zomrelo na týfus vyše tisíc ľudí. Choroby tu neobišli ani domáce zvieratá, skapalo osemsto koní, skazu bral aj hovädzí dobytok. Zdravší obyvatelia dedín tak nemali pomocníkov pri prácach na poli či v lese, tamojšie píly zostali stáť, dosiek, za ktoré si na Dolnej zemi kupovali poživeň na celý rok, nebolo. K chorobám sa tak pridal hladomor, no mŕtvych ľudí niektorí kňazi odmietali pochovávať, vedeli totiž, že nebudú mať zaplatené. Z toho istého dôvodu odmietali kopať jamy aj hrobári, rodiny si tak svojich nebožtíkov pochovávali sami bez cirkevného obradu, často polonahých, takmer bez akéhokoľvek šatstva.

Keď už bola situácia všade navôkol celkom neúnosná, vo Zvolene sa 8. augusta 1847 zišiel všeobecný stoličný zbor, kde hladomor riešili najvyšší predstavitelia miest a obcí regiónu na čele so županom. Zbor s potešením prijal správu, že na zaopatrenie chudobných prispel samotný kráľ sumou 4 000 zlatých v striebre a takú istú sumu pre svojich biednych poddaných pridal aj gróf Eszterházy. Nie peniaze, ale veľké množstvo obilia zas vyčlenila aj kráľovská komora. Na zasadaní zboru boli pochválené mestá Zvolen a Banská Bystrica za starostlivosť o chudobných. Najmä Bystrica bola príkladom, keď manželky bohatých mešťanov založili v prospech chudobných Ženský spolok, robili zbierky a v spolupráci s mestom zriadili vývarovne. Tu samotné paničky vo veľkých kotloch každý deň varili polievku, ktorú spolu s chlebom dostávali tí najbiednejší. Nič však nebolo zadarmo, kto vládal, musel si poživeň náležite odrobiť. Naopak, na stoličnom zbore sa veľkej kritiky ušlo kráľovskému mestu Ľubietová, ktoré napriek ročnému príjmu vyše 5 000 zlatých v striebre, nevynaložilo na vlastnú chudobu ani grajciar. Vraj nečudo, že v Ľubietovej sa tak po cestách a uliciach potuluje množstvo hladom umorených ľudí a spomenutý bol aj prípad, keď „matka hladom visušená, a tak aj živnosť svojmu maljemu ďjeťaťu dať ňemohúca, hladom umorenuo ďjeťa v Lubjetovej pochovať musela“.

Po skončení všeobecného stoličného zboru odpoveď na kritiku Ľubietovej nenechala na seba dlho čakať. Do Slovenských národných novín, kde bola kritika uverejnená, sa ozval Jozef Kmeť (1815 – 1906), ľubietovský advokát a popredný slovenský národnokultúrny dejateľ, ktorý výčitky zboru odmietol. Pripustil síce, že zlá situácia v Ľubietovej naozaj bola, ľudia mreli a zvonári takmer každého desiateho obyvateľa mesta vycengali, no už pred zasadnutím stoličného zboru sa všetko zmenilo. Pri riešení potláčania biedy nemajetných sa objavilo toľko súdržnosti a ochoty pomáhať, ako vari ešte nikdy. Pomáhali mešťania, ale aj úradníci tak banskí, ako aj mestskí. Podľa možností však každý týždeň prispievali aj tí obyvatelia Ľubietovej, ktorým ešte zostávalo čosi nazvyš. Hoci sa mesto pri riešení biedy pôvodne najviac spoliehalo na 1 217 zlatých, ktoré si počas lepších rokov chudobní po polgrajciaroch nazbierali do svojpomocnej pokladnice, napokon z nich minuli len 67 zlatých. Až taká bola ochota a štedrosť majetnejších. Avšak, tak ako v Bystrici, aj v Ľubietovej nebolo jedlo pre chudobných zadarmo a tí ktorí vládali, museli si stravu odrobiť. Každý deň aj vyše 40 dospelých i detí opravovalo cesty, práca a pláca sa prísne kontrolovala. Líca biednych sa začali pomaly červenať, hladom odutí ľudia s nohami ako kupy, sa z ľubietovských ulíc a ciest celkom vytratili. A tie opravené cesty! Ako hovorí Jozef Kmeť, kade predtým ani hovädo nechcelo ísť, teraz je všetko ako dlaň. Biedni ľudia vykonali na oprave ciest toľko, čo by ani zdraví robotníci za taký krátky čas nedokázali. Veď len cesta do Poník sa až na hodinu chôdze celá nanovo kopala.

Je pozoruhodné, že obyvatelia Zvolenskej stolice napriek neúrode a hladomoru dokázali aj v tomto čase žiť kultúrne, ako duchovne, tak aj svetsky.

Tak, napríklad, obyvatelia Moštenice si aj v takýchto ťažkých časoch dokázali postaviť nový kostol a pri jeho posvätení zažili slávnosť, akej do tých čias v dedinke ešte nebolo. Banskobystrického biskupa Jozefa Rudnyanskeho vítala v Moštenici salva z 50 mažiarov, krásna pozdravná reč tamojšieho farára, ale aj tamojšia školská mládež pod vedením učiteľa Červienku. Po skončení pobožností sa pod holým nebom podával slávnostný obed pre 300 hostí, pri ktorom sa rečnilo v latinskom, maďarskom, nemeckom a slovenskom jazyku. Najmä reč v slovenčine od profesora Zipszera na všetkých prítomných zapôsobila a zaznelo radostné „nech žije!“ Po obede sa konala veľká zábava a náklady celej slávnosti hradila kráľovská komora. No nielen v Moštenici žili ľudia kultúrne, vo Zvolene, Banskej Bystrici, Brezne, Ľubietovej a v ďalších mestečkách či dedinkách sa pravidelne hrávalo divadlo. V Brezne sa napríklad hralo Kocúrkovo od tamojšieho evanjelického farára Jána Chalupku, a to dokonca v slovenčine, o čom sa Bystričanom mohlo len snívať. Kocúrkovo sa hralo aj v Ľubietovej, o tom však už na záver dnešného rozprávania nech prehovorí príslušník štúrovskej generácie a obhajca používania slovenského jazyka v mestských i župných úradoch, Jozef Kmeť: „8. t. m. žjaci teraz domou prišlí s podporou druhích ochotňíkov Kocúrkovo prevodzovali, a nado všetko očakávaňja zdarile. Ňjektorí nás tak cukrovaňe zabaviť veďeli, že keby sme len malí pršťek z Prešporskích alebo z Pešťjanskích cukrárov tu mali, doista bi sme ich hňeď na druhí ďen z cukru v tom jich rozmarnom položeňí boli utvorili. Už ten oblek, tje ozdobi, ako to svedčilo! Zbadali sme aj ňjektorje z unáhleňja chibi, ale to celku nič ňezavaďilo, lebo obecenstvo do kusa ňezasväťenuo ňič ňespozorovalo. Teraz sa zase Šťekavec, ale už vo vätšom prjestore provodzovať má, lebo tam bola horúčosť na zaduseňja. Ak to tak puojďe, budú nás pomali aj páňi Bistričaňja navšťivovať, ktorím sa tam tej lahuodki v slovenskom jaziku akosi dostať ňemuože.“

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Photogallery ( 3  ) 

Kontaktujte nás