Ľubietová podľa Mateja Bela

Keď očovský rodák, polyhistor Matej Bel (1684 – 1749), vo svojom najväčšom diele o uhorských stoliciach opisoval okolo roku 1725 slobodné kráľovské banské mesto Ľubietovú, začal s vtipkovaním. Voľakedy v dávnych časoch vraj Ľubietovčania vykázali z mesta vrabce, lebo im spôsobili neúrodu. Keď sa však znovu vrátili, pohnali ich pred súd, kde im vyniesli rozsudok, že ak sa v budúcnosti opäť pokúsia niečo také spáchať, každého z nich, koho pristihnú pri tomto zločine, zhodia z veže. No a keď vrabce neposlúchli, niekoľkým z nich trest aj naozaj vymerali. Pravdaže, vrabce sa pred osudným pádom zachránili letom, avšak celé vrabčie pokolenie ostalo také zhrozené, že do tohto, nimi nenávideného mesta sa už nikdy viac nevrátili.

Bel po počiatočnom vtipkovaní pokračuje už vážnejšie, opisuje vznik mesta, panovníkmi darované privilégiá, zničené listiny pri vpáde Čechov, boj o chotárne hranice, ale v tejto časti chváli aj tamojšie ovzdušie, ktoré je také zdravé, že mesto slúžilo ako útočisko pre tých, ktorí utekali pred morovou epidémiou. V ďalšej časti polyhistor opisuje Ľubietovú ako súčasť kráľovských majetkov, jej opevnenie hradbami a posilnenie vojenskou posádkou. Tu hovorí, že mesto sa začalo opevňovať v čase, keď sa šírilo turecké tyranstvo, pričom spomína dekrét kráľa Rudolfa (panoval v rokoch 1576 – 1608), v ktorom sa píše, aby mestá Ľubietová a Brezno zabezpečili pre seba stavebné práce, a to za účelom vybudovania alebo obnovenia hradieb. Tak bolo mesto obohnané múrom a uprostred námestia nachádzajúcu sa radnicu Ľubietovčania opevnili na spôsob hradu. Ľubietová bola taktiež posilnená posádkou, ktorá strážila nielen mesto, ale aj všetky k nemu prislúchajúce banské diela. Ba posádka sa vraj ešte aj odvážila vypraviť do veľkého boja s Turkami, ktorý sa odohral 1. mája 1581 pri Krupine.

V ďalšej časti Matej Bel opisuje rozkvet baníctva a štedré výnosy z tunajšej ťažby medi či železa. Zároveň však pripomína nestálosť rudných žíl a rýchle ich vyčerpávanie, keď existovali obdobia pri ťažbe kovov, že mesto sa dostalo do veľkej núdze a sotva stačilo uživiť vlastných obyvateľov. Tu spomína príbeh muža mimoriadneho postavenia, ktorý v ľubietovských baniach prišiel o celý svoj majetok. Bolo to koncom 17. storočia, kedy z jeho dosť značného bohatstva neostalo vôbec nič okrem jedného zlatého prsteňa s vyrytým rodovým erbom. Tento prsteň teda ako jedinú, aj keď nadmieru vetchú záchranu pred biedou, dal do zálohu, aby na konci týždňa mohol zaplatiť za vykonané banské práce a bol rozhodnutý prerušiť ďalšie prieskumy. Keď sa však s maličkou sumičkou vrátil z Banskej Bystrice do Ľubietovej a starostlivo prezeral týždenné práce, zbadal náznaky bohatej a rozširujúcej sa žily. Tá potom po znásobení počtu baníkov priniesla zakrátko taký veľký zisk, že pokryl nielen náklady na vydolovanú meď, ale aj svojho majiteľ urobil omnoho bohatším, ako bol prv.

V poslednej časti autor opisuje vzhľad budov v meste, zvyky a jazyk mešťanov, ale aj mestský erb. O ľubietovských budovách hovorí, že sú zväčša nízke, keď honosnejšie boli kedysi najmä verejné, predovšetkým nemecký kostol a radnica, prestavaná na mestský hrad. Tu spomína, že cez mesto pretekajú dva potoky, väčšia Hutná a menšia Vôdka. Hovorí, že miestne kovové vody obyvateľom často spôsobujú zvláštnu chorobu – strumu, no a tí , ktorí ňou trpia, mávajú tupú myseľ a sú aj trochu zaostalí. Obyvatelia Ľubietovej sa vraj prispôsobili mravom a jazyku Slovákov, takže tých, čo rozumejú po nemecky, je už iba málo. O erbe mesta píše, že znázorňuje kľačiaceho pápeža Klementa s rukami zopätými k modlitbe. Spolu s ním sú na erbe aj dva štíty – prvý z nich je štiepený, v pravej polovici sa nachádza päť hviezd, v ľavej polovici tri rieky, druhý štít je zdobený zvyčajnými baníckymi kladivami. Bel hovorí, že tento erb je znázornený už na mestskej pečati vyrytej v roku 1609 a má kruhový nápis Pečať mesta Ľubietová.

Toľko teda opis Ľubietovej podľa Mateja Bela, a keďže ho začal vtipkovaním o vrabcoch, ja dnešné povedačky ukončím povesťou s troškou škodoradosti o spomínanom mestskom hrade. A že prečo s povesťou škodoradostnou? Ľahká to odpoveď – Veď som predsa Ľupčan!

Povesť o hrade čo len pre oko bol.

Keď v Štiavnici, na krásnom Novom zámku, radní siedmich stredoslovenských banských miest svoj zväz zakladali, veľa dobrých rozhodnutí tam prijali, ale pre jednu malichernosť sa temer aj poruvali. Nevedeli sa oni totiž na poradí miest výročných snemov dohodnúť, až napokon o tom prizvaný zámocký šašo losovaním rozhodnúť musel. I tak sa stalo, že po Štiavnici, Kremnici a Bystrici, Ľubietovej ako štvrtej usporiadať výročný snem sa pritrafilo.

Ako sa ľubietovskí radní na kočiari domou vracali, celou dlhou cestou len o tom dumali, akou parádou by o tri roky pánov ostatných banských miest privítali. No a keďže Štiavnica, Kremnica a Bystrica krásne mestské hrady majú, oni v Ľubietovej za nimi nezaostanú a tiež parádny hrad postaviť dajú.

V tomto čase Ľubietová pre návštevy len starú radnicu a pár meštiackych domov mala a za krásou ostatných banských miest v tomto poriadne zaostávala. A aj preto podľa radných ona svoj hrad mať musí a potom nech niekto ohovárať ju skúsi. No ako oni domou prišli a do prázdnotou zívajúcej mestskej pokladnice nazreli, na stavbu si od pánov Ľupčianskeho hradu peniaze požičali a do zálohu im veľkú časť ľubietovského chotára dali.

Keď už ľubietovskí radní požičané peniaze mali, do poslednej nohy všetkých Ľubietovčanov pred starú radnicu zvolali, a tí okolo tej radnice hrad stavať začali. No a keď aj všetkých baníkov z okolitých štôlní k robote zavolali, po celé tri roky sa od zatvorených baní žiadnych ziskov pre mesto nedočkali.

Ľubietovčania svoj hrad z obliakov a žabíc stavali, a tak spevnené brehy Hutnej načisto zlikvidovali. No a keď už v Hutnej ani kamienka nebolo, všetky vydláždené cesty, chodníky v meste rozobrali a tou dlažbou hrad dostavali.

Tri roky ako voda v Hutnej rýchlo ubehli, požičané peniaze sa minuli, a keďže hrad ešte zvonku obriadený nebol, ľubietovské ženičky dňom i nocou súkno tkali, až napokon chlapi tým súknom napochytro celý hrad obohnali. A dobre aj urobili, lebo to už po ľubietovských rozobratých cestách kočiare s radnými ostatných banských miest hrkotali.

Keď banskoštiavnickí, kremnickí, banskobystrickí, pukaneckí, novobanskí a banskobelskí radní páni do Ľubietovej dohrkotali, nový hrad si vôbec nevšímali, popod jeho bránu prešli a v starej radnici rokovali. No a po tom rokovaní ani do hradných palôt nenazreli a v okolitých meštiackych domoch sa ubytovali. A keď v ďalší deň rozhodli, že výročné snemy sa už naďalej len v Kremnici poriadať budú, do kočiarov nasadli a odkiaľ prišli, tam odhrkotali.

Ako hostia z mesta odišli, ľubietovským radným len oči pre plač zostali. Nový hrad nepovšimnutý, cesty a chodníky znivočené, brehy Hutnej od vody vymleté a na dlžoby sa radšej ani pomyslieť nemyslelo. Ľubietovčanom tak po tej spúšti ničotné nič nezostávalo, len nový hrad rozobrať, cesty, chodníky z jeho matérie nanovo vydláždiť a vymleté brehy Hutnej obliakmi a žabicami spevniť. No a dlhy? Radní páni si poriadne opasky pritiahnuť museli, a keď mesto po veľkej biede oddĺžili a veľkú časť chotára tak zo zálohu dostali, k starej dobrej radnici sa od tých čias len utiekali a opravami, líčením múrov a komnát si ju neustále mojkali.

Veľa rokov ubehlo od čias, čo v Ľubietovej hrad stál, a viacerí by radi boli, keby sa na túto, nie príliš slávnu dobu, načisto zabudlo. Všetko tu hovorené, je však pravda pravdúca, lebo stará dobrá radnica ešte aj dnes na námestí stojí a neopakovateľne tak Ľubietovú Ľubietovou robí. No a samotný hrad čo len pre oko postavený bol? Jeho pozostatky sa len toť nedávno pod zemou našli a múdri Ľubietovčania sa ich zachovať rozhodli, a to len preto, aby budúce generácie na vlastné oči uzreli, že ľubietovské dejiny aj takýmto príbehom svoju kroniku písali.