Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Ľupčianska zástava z roku 1678 – tušenie súvislostí

Vedel som, že raz to musí prísť a za dnešnú povedačku budem isto palicovaný na dereši a naťahovaný na škripci. Preto už teraz prosím pána historika Radoslava Ragača, ktorého som ozbíjal o kúštiček jeho bádania, aby ma mlátil ohľaduplne, avšak pri naťahovaní na škripci šetriť so silami nemusí. Keďže som krpec, s vyššou postavou aspoň stúpne moje sebavedomie.

Keď v dávnych dobách vznikali na našom území dediny a mestá, ich prvým úsilím bolo získať od panovníka rôzne privilégiá či výsady. No a medzi týmito výsadami zohrávalo veľkú úlohu právo pečate, pretože práve ono dodávalo mestu či dedine punc oficiality a dôležitosti, stalo ich neprehliadnuteľným symbolom. Sídla však mali aj ďalšie identifikačné symboly, erb a zástavu, kde najmä o vzniku mestských alebo obecných zástav sa zachovalo veľmi málo historických prameňov. Bol to práve historik Radoslav Ragač, ktorý sa pokúsil odhaliť toto tajomno dôb minulých a sčasti sa mu to aj podarilo. V rukopise historickej práce ľupčianskeho notára Samuela Ďurkoviča z roku 1836, totiž objavil zaujímavý príbeh o vzniku mestskej zástavy Slovenskej Ľupče, ktorý sa stal najstaršou takouto historickou zmienkou na celom území bývalej Zvolenskej stolice. Keďže je to príbeh naozaj pútavý a navodzuje množstvo tušených i netušených súvislostí, poďme si ho vyrozprávať.

Všetko sa to začalo v deň Troch kráľov, 6. januára 1678, keď sa neďaleko miesta, kde sa stretal ponický, ľubietovský a ľupčiansky chotár, odohrával veľký boj miestnych obyvateľov proti nenásytným Turkom, ktorí si robili chúťky na bohaté mestá Ľubietovú a Slovenskú Ľupču, ktoré do tých čias nikdy nedobili. O Poniky zrejme záujem nemali, pretože tie vyplienili už  roku 1663 a ani po pätnástich rokoch tam veľmi čo rabovať nemali. Bojovníci z Ľupče a Ľubietovej, ktorých podporila a asi aj vyzbrojila Kráľovská komora, útok Turkov odrazili, a ako áno – ako nie, ich vodcu, ktorého Samuel Ďurkovič nazval Turecký Paša, Ľupčania zajali alebo zabili. To sa však stať nemalo, lebo porazení Turci, ktorí v boji stratili aj svojho veliteľa, na ústupe svoj hnev obrátili na bez podpory Kráľovskej komory slabo bránené Poniky, vyplienili ich, podpálili, 23 majiteľov domov zabili a takmer 300 mužov, žien, chlapcov a dievčat odvliekli do zajatia. Deň 6. január 1678 sa tak pre mestečko Poniky stal najčernejším v celej jeho histórii.

Ľupčania, aby oni sami a ani ich potomkovia na heroický boj v sedle Jasenovo nezabudli (pretože tam sa to zrejme všetko odohralo), dali si z vrchnej, hodvábnej časti odevu zajatého či zabitého tureckého vodcu vyhotoviť zástavu. Bol na nej erb mestečka stvárnený podľa vyobrazenia na najstaršom pečatidle z roku 1340, kedy Slovenská Ľupča získala privilégiá, a zlatom vyšitý či namaľovaný pamätný nápis s dátumom 6. január 1678. Podľa údajov Samuela Ďurkoviča ešte v roku 1836 zástava existovala, no neskôr sa stopy po nej stratili.

Napriek pamätnej zástave sa však na dávny boj predsa len začalo pomaly zabúdať, postupne vznikali rôzne legendy, medzi ktorými sa do dnešných čias vynímajú dve povesti. Jedna klasická, z pera českej spisovateľky Boženy Němcovej o chrabrom turkobijcovi Vavrovi Brezuľovi a druhá zveršovaná, od básnika Sama Chalupku, známa pod názvom Turčín Poničan. Avšak Samo Chalupka má „prsty“ aj v povesti prvej, pretože podklady k nej dal Božene Němcovej práve on, keď ho začiatkom päťdesiatich rokov 19. storočia navštívila na evanjelickej fare v Hornej Lehote. No a kde námet na obe povesti našiel samotný básnik? Viem, že teraz, keď poviem, že v Slovenskej Ľupči, a to priamo u notára Samuela Ďurkoviča, nebudem mučený len historikom Ragačom, ale určite si na mne zgustnú aj priatelia z Ľubietovej a Poník. Avšak nech je ako chce, musím rozpovedať svoje tušenia a súvislosti, ktoré sa mi tlačia na jazyk a do nezbedného pera.

V prvej polovici 19. storočia bola Slovenská Ľupča významným sídlom slovenského národného pohybu, žili tu, ale aj na návštevy k verným priateľom sem chodili, mnohí uvedomelí národovci. No a tento národný pohyb v priamom prenose sledoval, ba zrejme ho aj organizoval, spomínaný ľupčiansky notár, Samuel Ďurkovič, ktorý vo svojom úrade slúžil celých štyridsať rokov ( 1808 – 1848). V tomto období sa do Ľupče prisťahoval evanjelický kňaz a ovocinár Daniel Lichardus, tu sa narodil jeho syn Daniel, budúci prvý slovenský novinár. V Slovenskej Ľupči sa narodil aj etnograf, historik a ev. kňaz Samuel Reuss a sem sa po odchode do Revúcej často vracal aj so svojimi tromi synmi, Júliusom, Gustávom a Ľudovítom nielen za priateľmi, ale aj za príbuznými, pretože jeho matka Mária, rodená Korónyová pochádzala z významného ľupčianskeho rodu, ktorý má ešte aj dnes svojich pokračovateľov. Do Ľupče to mali len na skok národovci z Ľubietovej, keď ich spolurodáčkou bola manželka Daniela Lichardusa, Anna Messerschmidtová, ktorá taktiež pochádzala z významného národne uvedomelého rodu. Nakoniec som si nechal Chalupkovcov, otca Adama, synov Jána a Samuela, ktorí do Ľupče taktiež často chodili. Dokonca syn Ján robil v Slovenskej Ľupči prvé svoje školské pokroky. No a čo všetkých spomenutých bardov slovenského národa spájalo, že sa tak priatelili a často schádzali? Nebol to len samotný, ťažko skúšaný národ, ale aj láska k slovenskej histórii, jej ľudovým rozprávkam, poverám, porekadlám a povestiam. Takmer všetci zbierali najmä ľudové rozprávky a ukladali ich do kytičky ľudovej tvorivosti a fantastiky. Nie je žiadnym tajomstvom, že pri svojej tvorbe práve z tejto kytičky čerpal kráľ slovenskej ľudovej rozprávky, Pavol Dobšinský.

Vráťme sa však k dvom spomínaným povestiam. Keď si to všetko zhrnieme, vychádza len jedno, aj keď kacírske – námet k ich napísaniu našiel Samo Chalupka v Slovenskej Ľupči a v oboch je veľa racionálneho v spojitosti s udalosťami, ktoré sa stali 6. januára 1678. Ba priam symbolická je jeho veršovaná povesť Turčín Poničan, ktorá vyšla v časopise Sokol v roku 1863, teda presne 200 rokov po prvom plienení Poník, kedy sa do tureckého zajatia dostalo malé chlapča. Clapča, z ktorého vyrástla hlavná, nezabudnuteľná postava vari najkrajšieho epického diela slovenskej literatúry.

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Photogallery ( 2  ) 

Kontaktujte nás