Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Na starých cestách

Cesty, ktoré vari od nepamäti ako pavučina križujú náš guľatý svet, sú symbolom putovania a obchodovania celého ľudstva. Z nedozerných rovín sa postupne šírili do vŕškov a vrchov, aby si svoju nitôčku poznania napokon kliesnili aj v pralese panenských hôr a dolín. No a takáto cesta existovala aj v našom regióne, spájala Zvolen s Ľupčou, ale mala aj svoje pokračovanie.

Via magna, ako sa cesta podľa dobovej listiny z roku 1250 nazývala, viedla popod Pustý hrad po pravom brehu rieky Hron až pod hrad Ľupčiansky. Odtiaľ pokračovala na východ a za dnešným Lučatínom sa obrátila na sever do Hiadeľskej doliny. Tmavou dolinou okolitých hustých lesov putovala popri potoku Vážna v ústrety jeho prameňu, cez Hiadeľské sedlo sa prehupla na liptovskú stranu a pokračovala až do Poľska. Zaujímavosťou listiny z roku 1250 je fakt, že sa v nej vôbec nespomína Banská Bystrica a nájdeme ju až v následných dokumentoch v spojitosti s ďalšou cestou, ktorá zo severnej strany obchádzala Slovenskú Ľupču a jej hrad. Podľa niektorých historikov táto, zrejme menej kvalitná cesta, začínala priamo v Banskej Bystrici, cez Selce, Priechod, Podkonice a Moštenicu sa dostala do spomenutej Hiadeľskej doliny a pokračovala na sever. Časom sa však obchádzka Ľupčianskeho hradu využívala aj v smere na východ, keď sa aj tam otvoril svet a Horehronom vznikali prvé sídla. To už za Lučatínom existovala dôležitá križovatka, hlavná cesta smerovala od Ľupče do Brezna, pôvodná na Liptov a vpravo bola odbočka do slobodného kráľovského banského mesta Ľubietová. Práve tamojšej banskej činnosti môže pôvodná cesta ďakovať, že v pokračovaní do Hiadeľského sedla celkom nezanikla, pretože práve ňou vozili kupci do ďalekého Krakova či Gdanska vyrobenú drahocennú meď. Pravdaže, obchádzke Ľupčianskeho hradu môžu za svoj vznik ďakovať aj dedinky Priechod, Podkonice, Moštenica a Hiadeľ, pretože na jej počiatku ešte vôbec neexistovali, a ak, tak len ako bezvýznamné osady bez vlastného názvu.

Ak sa zamyslíme, prečo asi obchádzka Ľupčianskeho hradu vôbec vznikla, hlavným dôvodom bola zrejme snaha vyhnúť sa vysokému mýtu, ktoré sa pod ním vyberalo. Bol to dostatočný dôvod, aby ani značné predĺženie trasy neodradilo pocestných a povozníkov, naviac, naši predkovia nepoznali dnešné – čas sú peniaze, a nikam sa neponáhľali. Svoje premiestňovanie sa z miesta na miesto nerátali na hodiny či minúty, ale na dni a jeho časti. A keďže sa naozaj nikam neponáhľali, radi si oddýchli vo väčších či menších hostincoch, ktoré boli najmä popri hlavnej ceste. Nuž a jeden z takýchto najznámejších a najvychýrenejších hostincov bol aj medzi Šalkovou a Slovenskou Ľupčou, a podľa tamojšieho vrchu sa nazýval Príboj. Najčastejšie ho využívali práve cestujúci vyhýbajúci sa pažravému hradu a jeho mýtnikom, tu sa občerstvili, v neďalekom Hrone koníky napojili a skratkou cez Horný Istebník prešli spojovacou cestou popri žblnkotajúcom potôčiku na obchádzku do Priechoda. Skôr však ako vyrazili na ďalšiu cestu, pomodlili sa pred veľkým krížom, ktorý stál obďaleč, a ten ich mal ochrániť pred všetkým zlým čo ich môže pri dlhom putovaní postretnúť. Samotný hostinec, ktorý nájdeme aj na najstarších mapách, bol opradený množstvom čudesných príbehov a tajuplných legiend. No a keďže jednu z týchto legiend uverejnil roku 1866 v Slovenskej čítanke aj ľupčiansky rodák Daniel Lichard, v krátkosti si ju pripomeňme.

V čase tureckých nájazdov sa v najužšom priestore medzi Banskou Bystricou a Slovenskou Ľupčou krvilačným Osmanom postavili na odpor Ľupčania a Ľubietovčania pod vedením legendárneho turkobijca Vavra Brezuľu. Ako áno – ako nie, po veľkej bitke domáci nepriateľa porazili a svoje víťazstvo priamo na mieste boja viacerými sudmi vína zapili. No a aby sa vraj na túto heroickú udalosť nezabudlo, práve tu, pod vrchom Príboj, naši predkovia hostinec rovnakého názvu postavili a o jeho slávu i dobrú povesť sa tak zaslúžili.

Veľké kríže či božie muky neoznačovali len prícestné hostince, ale stáli aj na začiatku i konci obcí či miest, pri dôležitých križovatkách a pri iných významných bodoch. Na starej ceste medzi Príbojom a Lučatínom ich ešte aj dnes uzriete niekoľko, pravdaže, počas stáročí viackrát obnovené. Avšak aj obnovené nám neustále ukazujú, že práve tadiaľto viedla dávna a slávna Via magna, ktorú tisíce krát prechodili nohy celých generácií našich predkov. Predkov, na ktorých pracovité ruky by sme ani pri spomienke na staré cesty nášho regiónu nemali zabúdať.

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Photogallery ( 12  ) 

Kontaktujte nás