Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Naše cesty pred dvesto rokmi.

Hoci sa dnešné reči o preplnenosti slovenských ciest či o katastrofálnom stave najmä regionálnych a miestnych úsekov zdajú byť zbytočným mlátením prázdnej slamy, predsa len majú čosi do seba. Stačí si iba porovnať dnešnú živú skutočnosť so zabudnutou minulosťou a nájdeme množstvo neuveriteľných podobností. Napríklad, pred dvesto rokmi boli niektoré okolité cesty taktiež preplnené vtedajšími „účastníkmi“ premávky a cesty samotné, napriek výnimkám, boli nebezpečné a zradné. Je šťastím. že o tomto všetkom nám zanechal dôveryhodný záznam osvietenský vzdelanec a pionier slovenských etnografov, Ján Čaplovič, ktorý vtedajšie slovenské cesty prešiel krížom – krážom či už pešky, alebo na povoze.

Ján Čaplovič (1780 – 1847) nebol slovenským pecúchom, ale svojim životom a dielom sa preslávil aj v širokom svete. O jeho význame pre dobu, v ktorej žil, svedčí aj fakt, že ho v roku 1980 zaradilo UNESCO do svojho kalendára najväčších postáv svetovej histórie, kde sa po Jankovi Kráľovi zapísal ako druhý Slovák. Zo všetkých písomností, ktoré po sebe zanechal, je pre naše rozprávanie o cestách zaujímavé dielo – Slováci v Uhorsku. V ňom vážnym, ale aj žartovným spôsobom prirovnáva maličký národ k vyspelým Angličanom – veď práve Anglicko sa na začiatku 19. storočia, po porážke napoleónskeho Francúzska, stalo prvou svetovou mocnosťou. O vtedajších cestách síce priamo nehovorí, ale môžeme sa o nich dozvedieť pri opise rozličných remesiel a povolaní. No a jedným z tých povolaní, ktoré s cestami najviac prichádzalo do styku, bolo povozníctvo. Pozrime sa, čo o tom Ján Čaplovič napísal: - „Slováci sú šikovní povozníci. Viezť sa v Anglicku po pekne a dobre stavaných cestách, je ozaj zábava. Ale nech skúsi anglický kočiš aspoň raz ísť s nákladom dosák alebo liatiny cez Šturec a Harmanec!“ Autor ďalej píše, že najšikovnejší povozníci boli zo Zvolenskej župy, a to najmä z okolia Hrochote. Volali ich aj bratislavskí furmani, pretože práve oni udržiavali spojenie medzi banskými mestami, Viedňou a Bratislavou. Ich priestranné vozy boli dobre okuté železom a obyčajne zapriahali štyri kone, alebo dva kone a dva voly. Keď boli zapriahnuté aj voly, vtedy išiel pohonič peši vedľa voza. Práve pri tejto zmienke opisuje autor aj kvalitu vtedajších ciest. Hoci v Hornom Uhorsku bolo niekoľko dobrých ciest, väčšinou to boli samé krkaháje. Medzi nimi spomína cestu z Banskej Bystrice cez Harmanec do Turca, z Banskej Bystrice cez Šturec, Revúcu a Liptovskú Osadu do Ružomberka, z Brezna cez Polhoru do Tisovca či z Poník do Banskej Bystrice. Ján Čaplovič o tom hovorí: - „Stačí keď si človek spomenie na tieto alebo im podobné cesty, aby mu mráz behal po chrbte z prežitého nebezpečenstva. Sú to síce samé romantické miesta, ale keď na nich nesústredíte všetku svoju pozornosť, môžete si celkom neromantickým spôsobom vykrútiť krk a zísť zo sveta.“

Autor v diele – Slováci v Uhorsku opísal aj premávku na cestách. Je to naozaj zaujímavý opis, s ešte zaujímavejším vyvrcholením: - „Týždenné trhy v Lučenci a v Banskej Bystrici sú skutočnou pozoruhodnosťou. Neodporúča sa ísť v sobotu poobede z Bystrice smerom na Zvolen, lebo dostať sa proti prúdu vozov, ktorý v tom čase smeruje do Bystrice, je nesmierne namáhavé. Ešte horšie je ísť v pondelok poobede zo Zvolena do Bystrice, lebo prúd vozov máte zase proti sebe a navyše popíjaním rozpálení priekupníci a povozníci prejavujú ešte menej ochoty vyhnúť sa vám ako včera, s triezvou hlavou.“

No toto! Vedeli ste o tom, priatelia, že alkohol robil skazu na našich cestách už pred dvesto rokmi?

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Photogallery ( 2  ) 

Kontaktujte nás