Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

O mlynoch a mlynároch

Keď som čítal prácu historika Pavla Maliniaka o mlynoch na strednom Pohroní v stredoveku a na začiatku novoveku, dozvedel som sa veci, o ktorých som dosiaľ nemal ani páru ani slychu. Tak som sa z práce, ktorá vychádza z historických faktov, napríklad dozvedel o samotnej podstate profesie mlynára z pohľadu, ako ju v stredoveku vnímala ostatná komunita - mlynári boli zaradení medzi sociálne vyčlenené obyvateľstvo a skupiny ľudí, žijúce na okraji spoločnosti. Takýto pohľad mal viacero zdrojov a u mlynárov išlo o samotnú profesiu. Nachádzali sa v skupine medzi opovrhovanými zamestnaniami, akými boli napríklad lazobníci, súkenníci, kati, hrobári, pastieri, kaukliari alebo prostitútky. Dôvody, prečo bolo povolanie mlynárov pokladané za nepočestné, spočívali vo viacerých okolnostiach. Veľký význam zohrávala vzdialenosť mlynov od vidieckych sídiel a miest. Pre možnú prítomnosť osôb s kriminálnym pozadím budilo umiestnenie mlynov podozrenie a sťažovalo spoločenskú kontrolu počestného spôsobu života. Pritom často patrili vrchnosti, čo mohlo spôsobovať konflikty panských mlynárov s ostatným obyvateľstvom.

V práci Pavla Minárika sú zaujímavé aj informácie o samotných mlynoch v rôznych lokalitách, napríklad v okolí Slovenskej Ľupče. Už v roku 1350 sa objavujú záznamy o dvoch mlynoch v chotári Poník, ktoré boli v držbe zemanov Jána a Filipa, synov Tomáša z tohto mestečka. V súpise príjmov Ľupčianskeho panstva z roku 1505 sa uvádza mlyn s troma kolesami v Slovenskej Ľupči a mlyn s jedným kolesom v Ponikách. V dokumentoch z roku 1542 sa na majetkoch Ľupčianskeho hradu nachádzajú aj mlyny v Šalkovej a v Selciach. No azda najzaujímavejším dokumentom je listina z roku 1384, v ktorej sa hovorí o mlyne v Ľubietovej a popri ňom odhaľuje aj ďalšie historické tajomstvá bývalého kráľovského mesta. Podľa tejto listiny kráľovná Mária vtedy vrátila mestu Ľubietová mlyn spolu s kúpeľmi, mäsiarstvom a ďalšími úžitkami. Mestu ich totiž ešte v časoch kráľa Ľudovíta zobral istý Michal Stanko, zvaný Steiger. Táto listina je z pohľadu dneška naozaj zaujímavá, pretože nám popri zmienke o mlyne prezradila aj to, že v Ľubietovej v 14. storočí existovali kúpele, v ktorých sa určite využívala liečivá voda z prameňa, vyvierajúceho povyše mestečka. Z prameňa existujúceho ešte aj dnes, z prameňa, ktorý nesie historický názov Linhartovka. O tom si však bližšie povieme inokedy, pretože som už poriadne odbehol od témy.

Ako som už spomenul, mlyny dávnych dôb vyžarovali v sebe zvláštne čaro a preto boli častým predmetom vzniku rôznych legiend a povestí. Nuž a jednu z takýchto povestí, ktorá síce nevznikla pred stovkami rokov ale je z pera mojich rúk, vám teraz ponúkam.

Povesť o mladej mlynárke

V dávnych dobách vari mestečka či dedinky nebolo, kde by mlyn nemali. No a verte či neverte, v Ľupči v týchto časoch nie jedno ale dokonca štyri kolesá svoje mlyny krútili. Dva mlyny pri Ľupčici stáli, jeden v Driekyni a ten štvrtý na východ od Ľupče, akurát tam, kde obchodná cesta z juhozápadu až do Poľska viedla a potok Moštenicu pretínala, medzi stromami ukrytý bol. A práve o štvrtom ľupčianskom mlyne aj táto povesť hovorí.

Mlyn pri potoku Moštenica v držaní mladý mlynár s mlynárkou mal. Roboty veľa nebolo, lebo mlynov na okolí až – až sa krútilo, a keďže aj žitka so pšeničkou sa po tie roky poskromne urodilo, len tak, z ruky do úst si oni žili. I stalo sa, že mladá mlynárka oťarchavela a beda – prebeda, pôrod neprežila. Akou takou útechou bolo, že aspoň dieťatko na svet celkom zdravé prišlo, a keďže to dievočka bola, mlynár jej meno Boženka dal. No a, predstavte si, s narodením Boženky sa v tom mlyne čudné veci diať začali. Mlynské kamene akosi tichúčko odrazu mleli a múka, čo sa spod nich sypala, jemnučká a belšia ako plátno, čo ľupčianske žienky pri Hrone trepali, bola. A chlebík z tej múky? Mäkučký ako perinka a ľahučký ako pierko bol!

Správa o zázračnom mlyne ako blesk sa šírila a povozy so žitkom a pšeničkou jeden za druhým prichádzať začali. Najprv z najbližšieho okolia prichádzali, potom z ďalej a ďalej, až napokon aj zo samotného kráľovského dvora povozy prihrkotali. Mlynár spokojnosťou žiaril, grošíky a zlatky pribúdali, sláva mlyna rozkvitala. Ako však Boženka dospievala, mlynár čoraz smutnejší bol. Taká predstava ho trápila, že keď dcérka dorastie, očepčí sa, z mlyna odíde a na všetku tú robotu sám samučičký zostane. No a začal premýšľať, že ešte celkom starý nie je, ženská ruka by sa v mlyne zišla a veru sa on po nejakej peknej Ľupčianke poobzerá. A tak mlynár aj urobil.

Jedného dňa, keď sa pre sviatok nemlelo, do Ľupče zašiel a už večer si do mlyna nevestu, pre Boženku macochu, došikoval. Mara spod Hôrky tou šťastnou sa stala. No Mara aká pekná, taká chamtivá bola a za mlynára len pre bohatstvo išla. Preto ledva sa v mlyne zabývala, už pikle kuť začala. Mlynára zo sveta odpraví, Boženku vyženie a mlyn aj s celým majetkom len jej bude. A veru ona dlho čakať nepočká, a už na druhý deň tak urobí.

Ráno, keď ako vždy, mlynár k potoku svoje telo ovlažiť zašiel, Mara len na to čakala, mlynára do vody sotila, kamenným obliakom, čo v potoku našla, ho dobila a mŕtve telo až do Hrona popostŕkala. Len čo sa Boženka zobudila, otca hľadať začala, no nikde ho nenašla. No a keď ani druhý, tretí deň otca nikde nebolo, to už zlú predtuchu mať začala. A naozaj, po týždni správa prišla, že v Bystrici, z hrablí Hrona, telo mŕtveho mlynára zvesili. Plakala Boženka, plakala, celé oči si skoro vyplakala, no macocha Mara nie. Tá ihneď ľupčianskeho notára zavolala, aby si mlyn a majetok na seba prepísala, no zrada sa stala. Od notára sa zlú správu dozvedela, že v ten deň, keď si ju mlynár spod Hôrky odvádzal, mlyn a celý svoj majetok už Boženke daroval. Po takejto správe Mara ako zmyslov zbavená zostala, okolo mlyna pobehovala, a tak kliala a revala, až dočista skamenela.

Sirota Boženka sa ešte niekoľko rokov v mlyne trápila a hoci pomocníkov mala, na všetko nestačila. I prišiel raz do mlyna až z Trenčianskej stolice mládenec s povozom plným žitka a pšeničky, a do Boženkiných vyplakaných, ale aj tak krásnych očí sa zapozeral. Slovo dalo slovo, ruka ruku a napokon svadba sa konala. No a len pár dní prešlo a mladý párik z nešťastného mlyna pod Trenčiansky hrad žiť odišiel.

Mlyn pri potoku Moštenica nových majiteľov dostal, no ako predtým to už nebolo. Mlynské kamene tichúčko mlieť prestali, múka hrubá a sivá ako popol bola. Noví majitelia zákazníkov stratili, mlyn pomaly chradol a chradol, až napokon celkom zakapal.

Ubehlo veľa rokov, čo pri potoku, na východ od Ľupče, mlynár s dcérkou Boženkou žil. A hoci po ich mlyne dnes už temer stopy niet, všetko tu napísané je pravda pravdúca. Skamenená macocha Mara sa totiž ešte aj teraz z boku kopca do potoka, kde si muža skántrila, pozerá a miesto, kde zázračný mlyn stál, sa dodnes Mlynčok nazýva.

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Photogallery ( 7  ) 

Kontaktujte nás