Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Pán Mokrý – čítanie aj medzi riadkami

V dnešnej povedačke vám prerozprávam poviedku, ktorá patrí medzi moje najobľúbenejšie a už pri jej prvom čítaní som mal doslova slastný pocit. Hovorí sa v nej totiž o dávnejšej dobe, opisuje miesta, ktoré dôverne poznám a čítaním pomedzi riadky som ich mohol konfrontovať s dneškom. No a keď k tomu ešte pridám vtipné prirovnania autora, môj pocit slasti bol dokonalý. Poviedka má názov „Pán Mokrý“ a napísal ju Pavol Kuzmány (1835 – 1900), syn Karola Kuzmányho, ktorý bol jednou z najvýznamnejších slovenských osobností 19. storočia. Neveľké dielko je spomienkou autora na roky mladosti v časoch, keď už na dvere našich dejín klopali pohnuté meruôsme roky a je úsmevným príbehom malého chlapca – gymnazistu,  na prežité veľkonočné dni v roku 1846, respektíve 1847.

V minulých dobách nebolo vari miest či dedín, kde by ich kolorit nedotvárali postavy a postavičky čímsi výnimočné, vymykajúce sa bežnému spôsobu života, a tak ich poznal temer každý. Boli to takí malí či väčší hrdinovia všedných i sviatočných dní a ľudkovia sa im posmievali alebo ich zbožňovali podľa toho, v čom ich výnimočnosť spočívala. Banská Bystrica nebola výnimkou, tiež mala svojich hrdinov a jedným z kategórie tých uctievaných bol v polovici 19. storočia aj pán Mokrý. Pán Mokrý, ktorého skutočné meno bolo celkom iné, býval v horehronskom Jasení a v tamojšom železnom hámre dlhé roky pracoval ako šafár. Po odchode do výslužby dostával pekný dôchodok, no a keďže nemal ženu, na staré kolená viedol pôžitkársky, bohémsky život a Banská Bystrica sa stala jeho druhým domovom. Tu sa stretával s poprednými osobnosťami mesta a navštevoval dobré hostince, z ktorých, pre neho najobľúbenejším, bol hostinec U Raka. Keď ste ho tam videli sedieť za stolom, určite mal pred sebou načatú holbu vína s kvarterkovým (štvrťlitrovým) pohárom, pri ruke dobre nabitý dohánový mechúr a v ústach vzácne a kunštovne vyrezávanú fajku z morskej peny, striebrom okovanú. Pán Mokrý bol tuhý fajčiar, čím viac fajčil, tým viac musel piť a čím viac pil, tým viac musel fajčiť. Bolo to akési „perpetuum mobile“, z ktorého sa nešiel vymotať, i keď sa o to viackrát pokúšal. Každý pokus však vyšiel naprázdno, pretože raz mu bolo víno prituhé, a tak ho musel „pridusiť“ silným dohánom, inokedy bol zas dohán prislabý a musel ho „pritužiť“ dobrým vínom. No a víno muselo byť naozaj dobré, lebo ako pán Mokrý hovoril – „Čo človek do seba nalieva, to musí byť extra! Veď sám Pán Boh nám prikázal, aby sme netrápili zvieratá, nieto ešte seba.“ Pán Mokrý bol ako štamgast nadmieru vítaný každým hostinským, čo čapoval dobré víno, lebo podľa neho sa riadila väčšina tých, ktorých moril smäd a neradi ho hasili ledačím. Keď sa však stalo, že hostinský otvoril nový sud pochybnej akosti, pán Mokrý, nepovediac ani slova, skrútil dohánový mechúr, strčil ho do vrecka, položil peniaze na stôl, vstal, vážne si odpľul vľavo i vpravo, popravil si v ústach penovku a už ho nebolo. Nešťastný hostinský! Keďže s pánom Mokrým ako na povel utiekli aj ostatní najstálejší hostia, mohol si v prázdnom výčape akurát tak „hvízdať litánie alebo nechty obhrýzať“, pokiaľ sa mu nejakým naozaj dobrým vínom nepodarilo nanovo všetkých privábiť.

Pán Mokrý však nevysedával len v hostincoch, ale rád pozýval priateľov k sebe, na návštevu. Nemal azda väčšej radosti, keď mohol hostí nalievať dobrým vínom zo svojej pivnice, napchávať im jednu fajku za druhou dohánom, dopestovaným vo vlastnej záhrade a kuchárka, ktorá sa o domácnosť starala, im od rána do večera musela variť, piecť a prinášať všetko, čo mala najlepšie.

I stalo sa v roku 1846 či 1847, kedy veľkonočné sviatky boli neskoršie (v roku 1846 bola veľkonočná nedeľa 12. apríla a v roku 1847 štvrtého apríla), a všetko navôkol už pučalo, príroda sa začala rozvíjať. Vo veľkonočnú nedeľu, po kostole, prišiel do Kuzmánych pán Mokrý a poprosil pána domu či by nepustil synov, Paľka (autora poviedky) a Karola, na dva – tri dni k nemu domov, že budú chytať pstruhy a pôjdu aj na sluky, ktoré akurát tiahnu Jasenskou dolinou. Keďže pán Mokrý dal ruku na to, že bude na chlapcov dávať pozor, otec rád privolil a malí huncúti boli od radosti ako v nebi. Kuzmányovci pozvali pána Mokrého na obed a ten hneď po ňom pobalených chlapcov pochytal za ruky a odviedol do podbrány hostinca U Raka, kde už čakal kočiš Janko s bričkou, do ktorej boli zapriahnuté dva čistokrvné bosniacke koníky. Veľkonočná výprava sa tak mohla začať.

Cestujúca spoločnosť sa veselo viezla z Banskej Bystrice do Jasenia, keď tu zrazu, v Slovenskej Ľupči, dal pán Mokrý kočišovi príkaz zatiahnuť bričku k domu tamojšieho lekárnika. Samuel Burjan, ľupčiansky lekárnik a významný mešťan, bol ďalekým príbuzným chlapcov z mamkinej strany a s pánom Mokrým sa dlhé roky priatelil. Pod zámienkou vynájsť recept na likér, akého vo svete niet, sa často stretávali, celé knihy popísali, objemný súdok žitného špiritusu vyvarili, množstvo materinej dúšky, puškvorca, čučoriedok, jalovca a všakovakých korienkov okolo Ľupče a Predajnej vytrhali, ba aj veľké množstvo medu a cukru skazili, no s konečným výsledkom sa nikdy neuspokojili. V skutočnosti si však popri tejto zámienke spoločne pri dobrom vínku radi posedeli a poriadne podymili, lebo jeden fajčiť fajčil viac ako druhý.

Keď sa dávni priatelia zvítali, lekárnik zavolal záhradníka, aby išiel chlapcom ukázať Ľupčiansky zámok a prikázal, aby cestou späť natrhali šalvie, ak už rastie. Chlapci, potešení z toho, aké tajomstvá uzrú, sa spolu so záhradníkom štverali do vrchu a na zámku obdivovali všetky miesta, kde sa podľa kastelánovho rozprávania malo stať to a to, z čoho si Paľko zapamätal len toľko, že zámok často obliehali a dobíjali Turci, no nikdy ho nedostali. Potom si malí zvedavci obzreli celý zámok, jeho zámockú studňu, záhradu, staré budzogáne, kuše a šípy, kopie a všeličo inšie. Na zámockom dvore potom ešte obdivovali starú drevenú mašinu, ktorou voľakedy hádzali kamene na obliehajúcich a zbierajúc cestou nazad mladé výhonky šalvie, sa vrátili do mestečka, kde na námestí akurát hnal pastier prasce z poľa domov. Zvieratá veselo krochkali a svinským trapom sa rozbiehali po domácnostiach. Keď sa chlapci vrátili k lekárnikovi, našli oboch pánov sedieť pri stole, na ktorom stála veľká štvoruholníková fľaša a v nej určite nejaké dobré víno. Fľaša vyzerala ako lampáš a okolo nej stáli malé poháre ako kuriatka, obkolesujúce starú kvočku. Miestnosť bola plná dymu, lebo obaja fajčili „ ako maša v Hronci“. Z reči oboch pánov bolo poznať, že sa ešte ani zďaleka nerozchádzajú, a tak si chlapci išli pozrieť lekárnikovu záhradu. V záhrade im do očí najviac udrel veľký včelín, dívali sa na pracovité včeličky a obdivovali obrázky, ktorými bolo toto stavanie celé oblepené. Najmä z hajduchujúceho a pravou rukou valaškou vrtiaceho Jánošíka nevedeli oči nechať, ktorému, pravdaže, v ľavej ruke nemohla chýbať fľaška vína. Záhradník im potom ukazoval ako štepí ruže a očkuje mladé stromky, keď tu zrazu práce prerušil, schytil motyku a prudko zakopol do zeme. Keď vytiahol motyku, spolu s ňou vyhodil aj krticu a ovalil ju obuchom. „Ja ti dám kaziť moju špargľovňu!“ – zakričal nahnevaný a mŕtvu krticu prehodil cez plot k susedovi.

Prešli takmer štyri hodiny, čo sa cestujúci zastavili „na chvíľu“ v Ľupči a chlapcom už bolo dlho. Preto sa zo záhrady do domu lekárnika vracali s odvahou, že pána Mokrého potiahnu aj za rukáv, len aby konečne išli ďalej, no našťastie tak urobiť nemuseli, lebo dávni priatelia sa už lúčili a lekárnik pánovi Mokrému akurát ďakoval za pozvanie na zajtrajší obed. Potom všetci nasadli na bričku a za veselej vravy pána Mokrého pokračovali v načatej ceste. Ktovie, od čoho pánovi Mokrému tak veselo bolo...

Bola už poriadna tma, keď posádka bričky dorazila do Jasenia, kde ich pri dome pána Mokrého vítala celá svorka psov. V kuchyni na pána Mokrého čakala s večerou kuchárka. Večera bola nachystaná len pre neho, no keď uvidela hostí, za pol hodiny bol stôl okrášlený pečeným jahňacím stehnom a misou halušiek s bryndzou. Keď sa chlapci schuti najedli, pán Mokrý sa ich opýtal, čo budú piť. Malí hostia svorne odpovedali že vodu, no to radšej nemali. Pán Mokrý očervenel a začalo kázanie: - „No, počúvajte chlapci! Váš pán otec je veľmi rozumný človek a vie, čo robí. Ale že vás ešte posiaľ neodstavil od tej príčiny všetkého zlého, tomu sa divím. Nuž či neviete, čo v katechizme stojí, že voda a len voda potopila svet, utopila milión miliónov ľudí, a že keby nebol starý Noe vynašiel víno, bolo by zle? Ono je to i dnes nie ešte celkom v poriadku, a ja sa vyhýbam každému hostincu, kde viem, že majú pumpu v dome.“ Po tomto kázaní museli chlapci voľky – nevoľky vypiť po jednom pohári medokýšom rozriedeného vína a až tak mohli ísť spať.

Ráno, vo veľkonočný pondelok, pán Mokrý zobudil chlapcov veľkou poštárskou trúbou. Bol krásny deň a hneď po raňajkách ich zaviedol do záhrady, kde im v skleníku ukázal svoju pýchu – dohánovú priesadu. Záhrada nebola veľká, ale pekne udržiavaná. Štepnica sa už začala rozvíjať, len ruže boli ešte zakryté zemou a čečinou. Tak ako ľupčiansky lekárnik aj pán Mokrý mal včelín, tento však bol oblepený rôznymi geometrickými a matematickými problémami. Potom prišiel hámorník, s pánom Mokrým si pripili zvláštnymi ružovými fľaštičkami a spoločne s chlapcami sa vybrali na ryby. V potôčiku povyše hámra sa to rybami len tak čerilo a rybári mali zakrátko pstruhov nadostač. Keď sa spoločníci vrátili, v jedálni už stál stôl, prikrytý snehobielym obrusom. To už bol prítomný aj lekárnik a objavila sa aj kuchárka, čistá ako zo škatuľky. Pán Mokrý bez slova vystrčil dva prsty do vzduchu, kuchárka zmizla a onedlho priniesla dva veľké lampáše s vínom. Potom začala prinášať na stôl a nanosila toho ako na biskupskú tabuľu. Po pstruhoch a pečienke prišiel moriak, po moriakovi celá misa tvarožníkov, slivovníkov, orechovníkov a pán Mokrý len núkal a núkal. Po obede poslal pán Mokrý chlapcov do záhrady, aby im na čerstvom vzduchu troška vytrovilo, no oni chceli vidieť hámor a pobrali sa tam. Hámor bol však pre sviatok zavretý, a tak si pozreli aspoň ohromnú kôlňu, plnú dreveného uhlia - ako hovorí autor poviedky, „celý les tam ležal spálený“. Keď sa chlapci vracali naspäť, pri dome pána Mokrého si všimli starú vysokú lipu, ktorá práve nasadzovala puky, ba čiastočne sa už ukazovali aj malé lístočky. Bolo to znamenie, že jar neodvolateľne vstúpila aj do kraja pod končiarmi Nízkych Tatier.

Poobede, okolo tretej hodiny, sa hostia spolu s pánom Mokrým vybrali bričkou na krátky výlet do doliny Peklo, aby tam navštívili známeho sedliaka a uhliara v jednom, pána so zvláštnym menom Čert, ktorý tam žil a gazdoval. Dolina Peklo sa nachádzala neďaleko brusnianskych kúpeľov a odtiaľ sa tiahla poza ľubietovskú Vysokú smerom na Hrb. Výletníci nechali bričku v kúpeľoch a do doliny sa vybrali pešo. Dolina bola úzka a tmavá, miestami sa našli ešte aj zvyšky snehu. Pán Čert bol doma, sedel v zakúrenej, dosť priestrannej izbe a čítal modlitebnú knižku. Hostí prijal veľmi srdečne, na stôl priniesol veľký žitný chlieb, na cínovom tanieri kus oštiepka a dve fľašky pálenky. Nebola to však pálenka obyčajná, ale pálil ju sám pán domáci. V jednej fľaši bola ostrá a stará borovička a v druhej pálenka so záhadným menom “kuráž“. Pán Čert bol územčistý, plecnatý chlap v najlepšom veku. Tvár mal celkom vyholenú, a to vraj z dôvodu, že keď páli v Pekle uhlie, nanosilo by sa mu do fúzov toľko dymu a prachu, že by to nikdy neumyl. Pán Mokrý a ľupčiansky lekárnik Burjan si to však vôbec nevšimli, lebo boli zamestnaní znaleckým koštovaním čertovského fabrikátu neznámeho receptu. No a keďže im pán Čert za celý ten svet nechcel prezradiť jeho zloženie, obaja celou cestou z výletu špekulovali či základom „kuráže“ sú čučoriedky alebo brusnice.

V posledný deň pobytu v bydlisku pána Mokrého prišiel hneď ráno horár a spoločne s ním sa chlapci i pán domáci vybrali loviť sluky. Cestou si popozerali hámor, ktorý bol už otvorený a po niekoľkých hodinách chôdze sa dostali na miesto, kadiaľ tiahli sluky. Na lov sa tešili najmä chlapci, lebo už ako osemroční sa naučili strieľať, a keďže pochádzali zo zámožnejšej rodiny, mali vlastné zbrane – pušky perkussionky. Lov bol napokon úspešný, spoločne sa im podarilo zastreliť osem slúk, ktoré po poslednom prenocovaní v Jasení priniesli chlapci domov, do Banskej Bystrice, kde ich doviezol pán Mokrý. No a čo bolo potom, nech už hovorí spisovateľ Pavol Kuzmány bez sprostredkovateľa: - „Pán Mokrý zostal u nás cez obed a pod večer odviezol sa domov. Či sa v Ľupči zas pristavil, či nie, - či sa ustálili s pánom apatekárom na tom liqueurovom recepte, či nie – neviem. Otec si ale myslel – zastaviť sa zastavil istotne, ale liqueur ten neuvaria, pokiaľ budú živí. O čomže by potom rozjímali pri tom dobrom víne?“

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Kontaktujte nás