Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Pôlč – krasový unikát Zvolenskej kotliny

Keď som pred rokmi zdedil po strýkovi niekoľko starých, zviazaných ročníkov časopisu Krásy Slovenska, ani som len netušil, k akému pokladu som odrazu prišiel. Vtedy som si to naozaj vôbec neuvedomoval, ale postupne, ako časopisy starli spolu so mnou, až by sme si dnes kľudne aj tykať mohli, stávali sa pre mňa čoraz vzácnejšími. No a keď som, len toť nedávno, v jednom z týchto časopisov objavil podrobný opis môjmu srdcu blízkeho prírodného územia, zvaného Pôlč, išiel som od radosti z kože vyskočiť. Pôlč, ktorý sa nachádza medzi Slovenskou Ľupčou a Ponickou Lehôtkou, je totiž krasovým unikátom a nemá obdoby nielen na Slovensku, ale aj ďaleko za jeho hranicami. Je to naozaj zaujímavé územie, a keďže sa s ním chcem pochváliť, aspoň časť z toho, čo o Pôlči napísali Krásy Slovenska v roku 1957, vám teraz ponúkam.

„Toto krasové územie leží v severovýchodnej časti Banskobystrickej pahorkatiny, rozprestierajúcej sa na ľavom brehu Hrona. Pri prieskume sa tu našiel krasový útvar „polje“, ktorý bol ako prvý krasový útvar dosiaľ v ČSR známy. „Polja“ sú priehlbiny väčšie ako závrty a širšie ako krasové územia. Sú to veľké, pozdĺžne, údoliam podobné priehlbiny v krasových územiach, ale dokola uzavreté, s plochým a rovným dnom značnej dĺžky. Dĺžka kotliny Pôlč je 3,1 km, šírka od 0,5 do 1,8 km. Z hľadiska krasového sa žiada, aby polje malo jaskynné otvory, komíny, sutinové kužele, osypy, na svahoch pramene, v plochom dne naplavované závrty v usadeninách. Vo svahoch kotliny Pôlč sa dosiaľ nezistili komíny ani jaskynné otvory. Je však pravdepodobné, že existujú, pretože v zimnom období 1955/1956 zmizli pred očami lovcov v jednom otvore líška a dva jazvece. Tento prípad poukazuje na to, že v kotline sú spomenuté krasové útvary.

V kotline Pôlč sa vyskytujú tri pramene. Jeden vyviera vo výške 600 m. n. m. a jeho voda sa po toku asi 1 km stráca. Druhé dva pramene vyvierajú v hladine rovného dna kotliny. Voda týchto troch stálych prameňov sa stráca v barine, ktorá je na rovnom dne a hladina ktorej je o 6 metrov nižšia ako rovné dno kotliny. V usadeninách plochého dna nájdeme veľa náplavových závrtov rozličnej veľkosti podľa hrúbky usadenín. Kotlina Pôlč sa v čase dažďov a topenia snehu nezaplavuje, lebo kapacita mnohých ponorov a závrtov je väčšia ako prítoky vyvieračiek a zrážok. Treba spomenúť, že kotlina Pôlč je silne odvodnená, lebo na jej severnej a južnej strane vyvierajú všetky pramene pod hladinou rovného dna, a to v 500 m. n. m.

Kotlina Pôlč leží v krasovom území, kde sú hlavne horniny subtatranských príkrovov, a to dolomity a vápence, ktoré ležia na kryštaliniku veporského pohoria. Vznikla v brachysynklinále, ktorá sa pravdepodobne vytvorila už za herzinského vrásnenia rovnobežne so synklinálou údolia Hrona a prehĺbila sa za pohybov zemskej kôry pri alpskom vrásnení. Výplň kotliny Pôlč tvoria usadeniny niekdajšieho treťohorného mora, zložené z hliny a štrku. Z uvedených prieskumov a údajov je zrejmé, že ide o nový krasový povrchový útvar „polje“, ktorý dosiaľ nebol v ČSR zistený.“

Toľko teda odborný exkurz, ku ktorému treba povedať, že za vyše 50 rokov od vzniku článku, sa na Pôlči pomerne veľa zmenilo. Závrty a prepadliská zarástli krovím, sú čoraz menej zreteľné a neďaleko od kotliny bola objavená jaskyňa, ktorá je známa pod menom Drienka. Napriek týmto zmenám však krasové územie Pôlč ešte aj dnes priam vyžaruje zvláštne tajomno a v našincovi vyvoláva pocit, že sa nachádza v čarovnej rozprávke. No a keďže pri nespočetných potulkách po Pôlči som mal takýto pocit vždy aj ja, chtiac či nechtiac som ho musel svojim vymýšľavým perom zhrnúť  do povesti, ktorú vám teraz ponúkam.

Povesť o statočnom bačovi

V dobe panovania Márie Terézie, keď baníctvo v strede Slovenska postupne upadalo, začala pospolitý ľud čoraz viac pôda a pasenie dobytka, kozičiek či ovečiek živiť. V chotároch Ľupče, Poník a Ľubietovej začali salaše ako huby po daždi rásť a do tých čias zarastené lúky do krásy kvitli. Až na lúku jednu, čo na pomedzí ľupčianskeho a ponického chotára ležala. Nóó, lúku. Ba kieho, lúčisko to bola! Z jedného konca na druhý si poriadne nedovidel! No a na túto, tŕním a bodľačím zarastenú lúku, ľudská noha nevkročila, valasi ju s ovečkami naďaleko obchádzali, lebo veštica z Bujakova jednému z bačov vyveštila, že na tomto mieste k veľkému nešťastiu dôjde.

Na dolnom konci Ľupče, v drevenej chalúpke pri Ľupčici, starý bača menom Roštár žil, čo veky vekúce až hen na Oravu bačovať chodil. Rôčky sa však prihlásili, nohy oťaželi, a tak remeslo mladším ponechal a do rodného mestečka dožiť sa vrátil. Keď sa však o veľkej, nespásanej lúke medzi Ľupčou a Ponikami dopočul, razom na starobu a ťažké nohy zabudol, na reči o hroziacom nešťastí nič nedal, mladých valachov pozháňal a poďho salaš postaviť sa pobral.

Bača spolu s valachmi salaš postavili na okraji lesa v mieste, kde sa dve malé lúčky ako nohavice do hory rozbiehali a ľupčianske ovečky s kozičkami popásať začali. Začiatkom len tak opatrne, v blízkosti salaša, no keď nešťastie neprichádzalo, valasi sa osmelili a celú tú velikánsku lúku spásali. A kozičky s ovečkami sa činili, tŕnie a bodľačie hryzkali až napokon lúka ako ostatné v okolí dočista hladučká bola.

Prešiel rok, dva a salaš baču Roštára nevídane prosperovať začal. Ovečky také mliečko dávali, že lepšieho syrčeka a oštiepkov široko – ďaleko na salašoch nemali. No a tá ich vlna! Mäkučká a hebučká, akej v celom Uhorsku páru nebolo. I stalo sa, že o vychýrenom salaši aj samotná panovníčka sa dozvedela, kráľovským vyslancom rozkázala aby zistili či reči pravdou sú, a keď sa s darmi vrátili, do vlny z Roštárových ovečiek sa babušila a pri syrčeku a oštiepkoch mľaskala.

Ako roky ubiehali, Roštárovmu salašu naďalej sa darilo, až sa jednej noci bačovi strašná vec prisnila. Na veľkej lúke kríky pôlok vyrástli, a kto sa k nim priblížil, razom sa pod zem prepadol. I vstal ráno bača od hrozného sna celý spotený, z kolibky vyzrie a vlastným očiam neverí. Na lúke za noc naozaj kríky pôlok vyrástli. Tam jeden, tam ďalší a ďalší. Nestačil sa ani poriadne obliecť a hybaj valachov varovať, lebo tí už na brieždení kozičky a ovečky na pašu vyhnali. Neskoro však už bolo, zabehnutá kozička len čo pôlč obhrýzať začala, pod zem sa prepadla. Bača neváhal, kozičke na parôžky štránok hodil a z prepadliska ju vytiahol. Po tejto nešťastnej príhode bača Roštár nadobro dobačoval. Spolu s valachmi, kozičkami a ovečkami salaš opustil a do rodnej drevenej chalúpky, teraz už naozaj len starobu dožiť, sa vrátil.

Bačovia z okolitých salašov o tom, čo sa na veľkej lúke prihodilo, nevedeli a v závisti už dlhšie pykle kuli, ako by Roštára z chotára vyhnali. I akýchsi lumpov si najali, aby mu pod rúškom noci salaš vyplienili a vypálili. A lumpy, tak ako v tme na kríky pôlok narážali, tak sa jeden po druhom pod zem prepadli.

Veľa vody Ľupčicou od tých čias pretieklo a na starého statočného baču Roštára sa dávno zabudlo. Všetko tu napísané je však pravda pravdúca, lebo ešte aj dnes môže našinec na lúke, ktorú ľudkovia Pôlč pomenovali, prepadliská uzrieť, kde lumpi skazu zobrali. A salaš? Dnes už po ňom ani chýru ani slychu niet, no miesto, kde stál, Roštárove nohavice sa nazýva a azda aj navždy nazývať sa bude.

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Photogallery ( 8  ) 

Kontaktujte nás