Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Poniky v roku 1793

O samospráve miest a obcí sa toho v ostatných rokoch nahovorilo až – až, odborníkov a tiež „odborníkov“ na to, ako by mali vyzerať a aké právomoci by mali mať, je neúrekom. Je zaujímavé, že v dávnych dobách ľudkovia takýchto odborníkov nepotrebovali a sami si dokázali určiť, ako majú byť ich  mestá či obce spravované a aké kompetencie majú mať ich zástupcovia, slobodne nimi zvolení. Nie, netáram do vetra, pretože v rôznych archívoch existujú mnohé dokumenty na túto tému a o jednom z nich, ktorý sa týka samosprávy mestečka Poniky v roku 1793, vám teraz porozprávam.

Mestečko Poniky leží na severnej strane Podpoľania a do dejín sa zapísalo najmä v dobách tureckých nájazdov a rabovania, následky čoho kruto pocítilo na vlastnej koži. Je priam zázrakom, že po každom takomto plienení, z ktorých najbolestnejšie sa odohralo v roku 1672, sa zvyšku obyvateľov vždy podarilo postaviť na nohy a Poničania si dokázali nanovo vybudovať nielen vlastné príbytky ale aj samosprávu mestečka. No a hoci sa záznamy z týchto pohnutých čias nezachovali, podrobné zápisnice z roku 1793 nám toto obdobie dôverne približujú, pretože zásady fungovania samosprávy sa rokmi veľmi v mestečku nemenili.

V mestečku Poniky sa každý rok začínal voľbou richtára a mestskej rady. Voľba bola úplne slobodná, volili všetci prítomní mešťania i celé mestečko, v zápisniciach nikde niet poznámky o schválení panstvom. Po voľbe zložili členovia rady prísahy. Pre každého bola vypracovaná osobitná verzia – pre richtára, pokladníka, veliteľa mestskej stráže, hajtmanov, ba aj šafárov pivovaru a pálenice. Niekoľko dní po voľbe sa opäť zišlo celé mestečko a novozvolená mestská rada predniesla svoje rozhodnutia – determinácie, vyplývajúce z jej právomoci, ktoré mali trvalý charakter počas celého „volebného“ obdobia. Zo zápisníc sa dozvieme naozaj zaujímavé rozhodnutia, ako napríklad: - Každý komorník (poddaný kráľovskej komory) má narúbať dve siahy dreva pre mestský pivovar, jednu ihneď, druhú do Ďura. Zakazuje sa stínať drevo v hore bez súhlasu richtára, a to pod pokutou jeden zlatý. Nesmie sa stínať drevo pre čečinu – pokuta 15 grajciarov. Nech nikto nežiada od krčmára „trunek na borg“ – pokuta 20 palíc na dereši. Zakazuje sa „meškať“ v krčme po zotmení – po deviatej hodine sa má každý pobrať domov. Koho chytia neskôr „neomylne do areštu vsazen bude“ a za väzenie zaplatí pokutu 6 grajciarov. Keď idú valasi so stádom, nesmú nosiť sekeru. Ak niekoho prichytia so sekerou, zavrú ho a dostane pokutu dva groše a dvadsať palíc. Kto by sa odvážil dohadovať s drábom, potrestá sa ako „potupník rozkazu pána richtára“. Ak malo mestečko mimoriadne agilné predstavenstvo (a Poniky ho podľa zápisov z roku 1793 mali), determinácie sa rozširovali aj počas roka. Tak napríklad: - Zákaz chodiť peši, so statkom alebo povozom po lúkach, záhradách a poliach, zákaz chodiť s fajkou po ulici i medzi budovami. Za každé prichytenie bola pokuta dvadsať palíc alebo jeden zlatý.

Do právomocí richtára patrila aj funkcia sudcu pri priestupkoch a prečinoch, ktoré sa udiali v mestečku: keď valach zlomil ovci nohu, keď krčmár hodil komusi krčah do hlavy, keď mládenci kradli zo záhrady, alebo keď si susedia odorávali kus zeme. Ponický richtár súdil všetky tieto priestupky a prečiny, odvolávajúc sa na právo meča, ktoré sa v ponických podmienkach výlučne prejavovalo ako právo palicovať na dereši. V zápisoch z niektorých rokov sa namiesto palíc spomínajú korbáče.

Takto teda vyzerali právomoci mestskej samosprávy Poník v roku 1793. Mnohé z nich by veru mohli inšpirovať aj našich dnešných starostov a primátorov. No a nás, ostatných, nech utešuje aspoň jedno – za priestupky či prečiny nás už vari palicovať na dereši nebudú...

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Kontaktujte nás