Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Povesť o dobrej medvedici

Bolo to v čase, keď pod Ľupčianskym hradom istý mládenec, menom Tebeš žil. Otca nemal, lebo ten z akejsi nezmyselnej vojny domou sa nevrátil, a tak sa zaprisahal, že on podobrotky ani pozlotky do žiadnej vojny nepôjde, ale radšej v hlbokých horách ďaleko od sveta žiť bude a žiadnu zbraň do ruky nevezme. I stalo sa, že keď kuruci tiež do akejsi nezmyselnej vojny ľupčianskych mládencov verbovať sa chystali, na rebrináčik pár ovečiek a kozičiek naložil, k tomu dva kláty včiel pridal, koníka zapriahol a do tých hlbokých hôr išiel.

   Mladý Tebeš s naloženým povozom dreveným mostom cez Hron prešiel, vpravo zahol, vymletou cestou popod Driekyňu a Šupín do Plavna dohrkotal, odtiaľ cez Tmárovú na Hrabovo sa vyteperil, a keď už hore bol, na ponickú stranu akurátne do takých hlbokých hôr sa pobral. No a tam, na hranici ponického a ľupčianskeho chotára, medzi hlbokými horami lúčku našiel, kolibku postavil a tam sa usadil.

   Lúčka síce neveľká ale zato prajná bola, a keď mladý gazda na nej aj políčko urobil, celú obživu mu dala. No a nielen jemu, ale aj všetkej zverine čo tam žila, a tá tak krotká bola, že na paši k ovečkám a kozičkám sa pridala a k Tebešovi a jeho kolibke sa osmelila. Len medvede a medvedice si povedať nedali, na kozľacinke, baraninke a včelom medíku by si najradšej pochutnali. Ale keď Tebeš statnej medvedici z hlbokej rokliny dve medvieďatá zachránil, aj to sa zmenilo, a na tej neveľkej lúke ako v panskej obore či zvieracom cirkuse bolo.

   I raz sa stalo, že keď mladý gazda do Poník ovčiu vlnu predať zašiel, na prázdno sa vracať nevracal, ale do kolibky si krásnu ženičku došikoval. No a keď mu ženička do roka a do dňa dcérku Kristínku povila, neveľkou lúčkou v hlbokých horách preveliká radosť sa šírila. Až raz...

Až raz sa obrovské nešťastie stalo. V jedno ráno, keď mladá gazdiná pri košiari ovečky a kozičky dojila, starý medveď samotár, jediný čo s Tebešom sa nebratkal, od chrbta ju prekvapil a hoci matka medvedica na pomoc jej išla, zachrániť ju nedokázala. A ako ešte pred chvíľkou preveliká radosť lúčkou sa šírila, teraz smútok na svete najväčší na tej lúčke nastal.

Len čo Tebeš svoju milovanú žienku pochoval a navždy sa s ňou rozlúčil, ďalšieho trápenia sa on dočkal. Dcérka Kristínka za ten svet mliečko od kozičiek nechcela, a keď aj trošíčku vypila, do plaču sa pustila a od toho mliečka neprestajne grckala. I stalo sa, že keď raz Tebeš Kristínku v belčove vonku na slniečku ponechal a do kolibky voľačo robiť išiel, odrazu dcérenkin plač počuť nepočul. No  a keď von vyšiel, ako obarený stáť zostal. Mamka medvedica si Kristínku k sebe privinula a spolu s medvieďatmi ju ako svoju kojila. A medvedica Tebešovu dcérku potom každý deň kojiť chodila, až sa po prvom snehu aj s malými na zimný spánok uložila. To si však už Kristínka aj na kozie mliečko zvykla, neplakala, a ani z neho grckať negrckala.

Rôčky ako splašené koníky utekali a malá Kristínka od kozieho mliečka v švárnu devu vyrástla. A keď raz mladý ľupčiansky poľovník Čajdes ku kolibke nevedomky sa zatáral, nie do jedného, ale oboch očí mu padla, a jeho zákonitou žienkou sa napokon stala. No a ako spolu žili a kŕdeľ detí mali, kolibka vo švíkoch praskala, až napokon pre toľkých ľudkov primalá bola. Preto Čajdes na neveľkej ale zato vďačnej lúčke veľké stavanie – majer vybudoval, a tam spolu so žienkou Kristínkou, jej otcom a kŕdľom detí, dlhé, predlhé roky žil.

Veľa rokov ubehlo od čias čo dobrá medvedica malú Kristínku kojila, a na nevšednú udalosť sa dávno zabudlo. Všetko tu napísané je však pravda pravdúca, lebo časť chotára, kde sa táto udalosť odohrala, sa ešte aj dnes Tebešovo volá. No a lúčka, ktorá síce neveľká ale zato prajná bola? Tá zas po Kristínkinom mužíčkovi meno nesie a Čajdesova lúka sa nazýva.

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Kontaktujte nás