Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Povesť o krásnej Jonatánke

Bolo to v dobe, keď v Ľupči malé dievčatko menom Jonatánka žilo a ledva sa chodiť naučilo, nešťastnou náhodou o oboch rodičov prišlo. A tak dievčatko – sirôtka, od domu k domu po Ľupči sa motkalo a od každého aspoň kôročku z chlebíka prosíkalo. Nuž a Ľupčania, ktorí by Jonatánke tú kôročku boli radi dali, pomôcť jej nemohli, lebo ani pre svoje deti dosť poživne nemali. No a bohatí Ľupčania, čo sa v hojnosti priam topili, tí veľkí skupáni boli a hladné dievčatko od svojich honosných domov preč odháňali. Úbohá Jonatánka tak po blízkom okolí mestečka chodila a lesnými plodmi či divým ovocím sa živila.

Medzi Ľupčou a Podkonicami pekná dolinka s malým rybníčkom bola a okolo toho rybníčka samé divé jablone, plánky rástli. No a sem Jonatánka najradšej chodila, vo vodičke sa umývala a popritom jabĺčka z tých plánok hryzkala. Nič na tom, že jabĺčka ako ocot kyslé boli, náramne jej chutili a sťa zázračný účinok mali. Od tých jabĺčok totiž Jonatánka ako z vody rástla a do samej krásy rozkvitala. A tak sa stalo, že keď sa v mestečku objavila, od hojnosti tučné a škaredé panské dievky pri pohľade na jej krásu závisťou puknúť išli. I stalo sa raz, že tieto škaredé panské dievky Jonatánku v dolinke pri rybníčku vysliedili a o prezradenie tajomstva jej krásy ju žiadali. A keď im dievočka povedala, že to asi od tých divých jabĺčok bude, panské dievky začali chvatom plody z plánok šklbať. No a len čo do tých jabĺčok zahryzli, celé sa zmraštili a ešte škaredšie zostali. I nahnevali sa panské dievky na Jonatánku, že ich oklamala, strašne sa napajedili, a taký ortieľ, aby sa sama na divé jablko premenila, nad ňou vyriekli. Jój, beda, prebeda, Jonatánka sa naozaj na divé jabĺčko premenila a pred zrakom bosoriek sa vo vysokej tráve ukryla.

Prešlo niekoľko rokov a z jedného jadierka toho divého jabĺčka mladá jablonka vyrástla. I stalo sa, že ju raz ľupčiansky učiteľ Plander v dolinke objavil, čo takú pasiu mal, že po okolí Ľupče divé ovocné stromčeky štepil, vrúbľoval. No a keď štepársky nôž z tanistry vybral a korunku mladej jablonke odrezať sa chystal, tu odrazu človečí hlas začul. „Nerež mi korunku dobrý človek, lebo ja som zakliata dievočka Jonatánka a veľmi ma to bolieť bude. Uvidíš, že ak tak neurobíš, z vďačnosti sa ti bohato odmením!“ A tak sa aj stalo, prekvapený učiteľ Plander nechal divú jablonku na pokoji a keď sa tam o niekoľko rokov vrátil, div divúci uzrel. Na jablonke, teraz už dospelej jabloni, nie divé plody ale nádherné jabĺčka viseli. A keď do jedného zahryzol, vôbec kyslé ale také akurátne, skrátka, osviežujúce bolo. A tá farba! Presne ako voľakedy farba Jonatánkiných líčok bola!

Keď sa už učiteľ Plander jabĺčok nabažil a aj domou si ich naoberal, zázračná jablonka opäť prehovorila. Že z vďačnosti si môže prísť na jeseň vrúbliky z nej odrezať, lebo teraz už ju to nezabolí a veľmi sa poteší, ak aj sestričky mať bude. A tak aj bolo, učiteľ Plander si na jeseň z jablonky vrúbliky narezal a na jar velikánske množstvo divých jabloniek zaštepil. No a keď sa ujali, po pár rokoch štepené jablonky nielen do ľupčianskych záhrad ale aj po celom Slovensku popresádzal.

Veľa rokov ubehlo od čias, čo sa tento neuveriteľný príbeh stal. Všetko tu napísané je však pravda pravdúca, lebo dolinka, kde zázračná plánka rástla, sa ešte aj dnes Jablonka nazýva. No a samotná dievočka Jonatánka? Po nej učiteľ Plander novú sortu jabĺčok pomenoval, a keďže takéto jabĺčka dievočky po celom Slovensku hryzkajú, svojou krásou v šírom svete páru nemajú.

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Kontaktujte nás