Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Povesť o najbelšom plátne sveta

Bolo to v dobe, keď v Ľubietovej, v malom domčeku povyše starého kostolíka, mladý baník Jahoda so svojou ženou a tromi malými dcéruškami žil. Žil tam s nimi síce skromne, ale šťastne, no až dovtedy tomu tak bolo, kým jeho žena chorľavieť nezačala, do postele nezaľahla a viac z nej nevstala.

Keď Jahodova žena na onen svet sa pobrala, pre mladého baníka veľká neznáma budúcnosť sa chystala. Či teraz robotu nechať, o malé dcérušky sa starať a časom od hladu pokapať, alebo naďalej grošíky v bani zarábať a dievčatká bez opatere doma napospas všakovakým nástrahám ponechať. I dumal on dumal, čo urobiť teraz má, a keď nič lepšieho nevydumal, v jednu nedeľu do Ľupče zašiel a odtiaľ pre seba novú ženu a pre dcérky macochu do domčeka došikoval. No a horšie už hádam urobiť ani nevedel, lebo macocha ako z tej rozprávky zlá bola a Jahodove dcérušky hneď za všetko trestať začala. Hoci ešte malé boli, do samej roboty ich súrila a ani za máčny máčik oddychu im nedopriala. A keď už naozaj roboty pre ne nemala, do tmavej komôrky ich zamkýnala a s ostatnými deťmi z mestečka hrať sa im nedovolila.

I prišla zima a macocha si na dievenky veľkú podlosť narichtovala. Jahodovi do tmavej komôrky krosná postaviť, nite na ne nasúkať nakázala, a keď už všetko tak ako ona chcela bolo, dievčatká plátno tkať učiť začala. No a sotva dva tri razy člnkom pomedzi nite prebehla, s učením skončila, a ten člnok do rúk im vtisla. Že teraz už musia samy plátno tkať a hneď do roboty nech sa pustia, lebo zle sa im pritrafiť môže. I tkali dievenky plátno tkali, a keď ho už celú kopu natkali, od macochy sa ešte horšieho dočkali. Na druhý deň vraj majú to plátno na potôčik ísť močiť, a tam ho na lúke vystreté toľko razy sušiť a kropiť, až kým biele celkom nebude. Aj keď dievočky ešte malé boli, dobre ony vedeli, že v zime sa plátno na snehu a pod mrazivým nebom sušiť, kropiť a vybieliť nedá, čo im chuderkám však inšie  zostalo, len že sa na druhý deň naozaj k potôčiku vybrať.

Na druhý deň ráno dievčatká plátno na sane naložili a nevybrodenou cestičkou sa v hlbokom snehu aj s nákladom k potôčiku, čo hodný kus povyše ich domčeka tiekol, ťažko preťažko vyterigali. Tu plátno močili, prstíky im až na kosť omŕzali, a keď ho na snehom prikrytej lúčke vystreli, načisto sa rozplakali, lebo plátno hneď ako krusec bolo, a keby  po ňom čo len raz trepli, ako sklo by sa rozsypalo. No a tu odrazu slniečko spoza ťažkých snehových mrakov vykuklo, a keď nešťastné dievočky uzrelo, tri svoje lúče, ako v lete teplejšie, na to miesto vypustilo A tu zrazu sneh sa začal topiť, lúčka sa zazelenala, kvietkami celá zakvitla. Vystreté plátno sušiť sa začalo, a keď celkom vyschlo, noví pomocníci, vtáčiky prileteli. No a vtáčiky sa ihneď do potôčka zmočili, ponad to plátno lietali a mokrými trepotajúcimi krídelkami ho kropili. Potom dole zleteli, tými krídelkami plátno vytrepali, a tak dookola robili.

Keď dievčatká videli akých pomocníkov dostali, sane zobrali a z neďalekého briežka, čo ho slnečné lúče minuli, po snehu sa spúšťali. No a keď im líčka od mrázika zružoveli, na rozkvitnutú lúčku zohriať sa išli. A verte neverte, tam plátno belšie ako najbelšia farba sveta našli. Na rozkvitnutej lúčke sa ešte trošíčku pohrali, plátno poskladali, na sane naložili a veselé domou sa vracali.

Avšak ako sa dievočky k rodnému domčeku blížili, z veselosti do veľkých obáv prišli, lebo čakali, že zlá macocha im opäť nové trápenie pripraví. No keď domou prišli, len otca tam ony našli, lebo ten sa o všetkých macochou napáchaných príkoriach dozvedel a z domčeka ju naveky vyhnal.

I neprešlo veľa dní, otec dcérušiek si mladú ľubietovskú vdovicu domou doviedol, a tá celkom iné zvyky ako ľupčianska striga mala. Robotná bola, samé dobroty piekla a vyvárala, a keď čo len chvíľku voľna mala, s dievčatkami sa hrajkala, skrátka, peknú a radostnú mladosť prežiť im dopriala.

Éj veľa vody pretieklo potôčikom, čo v ňom tri dievočky v tuhej zime plátno močili, a na smutný príbeh so šťastným koncom sa dávno zabudlo. Všetko tu napísané je však pravda pravdúca, lebo toto pamätné miesto sa od tých čias až dodnes Močilie nazýva a azda aj navždy nazývať bude.

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Kontaktujte nás