Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Povesť o zachránenom mestečku

Bolo to v dobe, keď nenásytní Turci Dunaj prekročili a bohaté stredoslovenské banské mestá rabovať sa hotovili. Keď sa o chúťkach nenávideného nepriateľa radní týchto miest dozvedeli, na najvyšších vrchoch v okolí vartovky postavili, odtiaľ posádky zo skúsených vojakov Zvolenskej stolice prístupové cesty strážili a pomocou dymu či ohňa, blížiace sa nebezpečenstvo oznamovali. A tak sa stalo, že keď Turci bohaté banské mestá nepokorili, okolité nestrážené mestečká a osady plieniť začali. No a keďže medzi takéto nechránené mestečká a osady aj Poniky patrili, ani ony sa veru tureckej skaze vyhnúť nestačili. Preto po jednom takomto pustošení radní rozhodli, že aj oni aspoň menšiu vartovku vybudujú a posádkou z domácich mládencov mestečko strážiť budú.

Poničania vartovku na najvyššom kopci nad mestečkom postavili a odtiaľ mládenci - zväčša paholkovia, prístupové cesty strážili. No a keďže odtiaľ aj na veľké vartovky na ľupčianskom Šupíne, lučatínskej Kope a ľubietovskej Vysokej dobre dovideli, oznamované dymové a ohňové signály o blížiacom sa nebezpečenstve rovno do Poník prenášali.

Strážna služba to veru dôležitá a preto nepretržitá bola, mládenci sa vari raz za dva – tri týždne po pätnástich striedali, a tak im dievky z mestečka na vartovku poživeň donášali. No a keď nebezpečenstvo nehrozilo, aj na noc zostávali, ba žiadnym tajomstvom nebolo, že s mladými strážcami aj všakovaké psie kúsky tam vystrájali. Až raz... Až raz sa preveliké nešťastie stalo, čo mestečko a jeho obyvateľov na veky vekúce poznamenalo.

Stretol sa rok s rokom, ľudkovia z Poník pri bohatom stole na ten starý spomínali a veľa šťastia, zdravia a hojnosti do nového si priali. Aj samotný richtár v kruhu rodiny tieto sviatočné chvíle trávil a už sa tešil na ráno, ktorý ponický chlap do jeho príbytku ako prvý vkročí. No beda, na nový rok ako prvá do richtárovho domu Mara Kolenička vstúpila a podľa starých povier nešťastie tak pre celé mestečko pre budúcnosť privodila. Jój, preľakol sa richtár, keď Maru vo dverách zočil, staré povery však rýchlo za hlavu hodil a prvú vinšovníčku v novom roku klbáskou a slaninkou obdaril.

Na Tri krále sa ponické dievky s bohatou výslužkou na vartovku nad mestečkom vybrali, aby si strážiaci mládenci, čo pri bohatých stoloch sedieť nemohli, aspoň sviatočných fajnôt do sýtosti zamaškrtili.  No a tam hore sa bujará hostina začala, mládež vospolok jedla, pila a ani nezbadala, ako večerná hodina prišla a všade navôkol tma zostala. Keď tu odrazu zdola obrovský krik dospelých a plač detí počuť bolo a po chvíli sa už celé mestečko v ničivých plameňoch nachádzalo. To ukrutní Turci nevedno odkiaľ sa prihnali a obrovskú skazu po sebe zanechali. Ój, preľakla sa mládež na strážnom vrchu, veľmi sa preľakla, a keď na svitaní dole zišla, len samú spúšť navôkol uzrela. V mestečku ani živáčika, domy a hospodárke budovy do tla zhorené boli a ohnivá skaza ani kostolík obísť neobišla. Poniky, ktoré sa ešte pred pár dňami z nového roku a života radovali, tak razom pred svojim zánikom stáli. Nuž a veru bolo by sa aj tak stalo, nebyť mládencov a dievok, čo v čase tureckého nivočenia na strážnom vrchu boli a istej smrti či odvlečeniu do zajatia sa vyhli.

Dni, týždne, ba celé mesiace mladí ľudia za svojimi blízkymi žialili, no popritom kde sa dalo, všetko poopravovali, tam kde nie, nové chalúpky postavali, do párikov sa dali a rodiny si zakladali. Nuž a tak sa stalo, že mestečko Poniky z popola nanovo vstalo a na mape maličkého sveta aj naďalej pre budúce pokolenia zostalo.

Prešli roky, ba stovky rokov prešli, čo mestečko Poniky pustošením ukrutných Turkov z povrchu zemského temer zmizlo a na nešťastnú udalosť sa pomaly hádam aj zabudlo. Všetko tu napísané je však pravda pravdúca, lebo pamätný vrch nad mestečkom, kde sa v tej pohnutej dobe mladí ľudia zachránili, sa od tých čias Stráž nazýva a azda navždy sa tak aj nazývať bude.

Ján Balkovič
Pešiak na cestách histórie

 

Photogallery ( 19  ) 

Kontaktujte nás