Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Právo meča

Keď v dávnych dobách dostávali mestá prvé výsady, obyčajne medzi nimi chýbalo právo meča. Panovník si totiž veľmi dobre uvedomoval, že dôležité právo často rozhodovalo o bytí či nebytí súdeného a ľahko by sa mohlo zneužiť na vybavovanie si osobných účtov. Preto toto právo najskôr dostávali najvýznamnejší veľmoži a až neskôr kráľovské a zemepánske mestá. No a pretože súdna moc v kráľovských mestách patrila do právomocí richtárov, aj tých najskôr dosadzoval samotný panovník a až neskôr ich volili vybraní bezúhonní mešťania. Ostatné mestá však aj naďalej podliehali súdnej právomoci príslušného feudála a komisii, zväčša zloženej z podžupana a štyroch slúžnych. Na konci uplatnenia práva meča, ktoré sa zvyčajne končilo odsúdením obvineného na trest smrti, bol mestský kat, a ten rozsudok vykonával na rôzne spôsoby. Mestského kata však všade nemali, a boli časy, keď si ho, napríklad, stredoslovenské kráľovské banské mestá navzájom požičiavali. Z archívnych dokumentov je známy najmä štiavnický kat, ktorý svoje „remeslo“ vykonával nielen v kráľovských, ale aj v ostatných mestách priľahlého regiónu. No a keďže uplatňovanie práva meča malo svoj zákonný postup, pozrime sa na príklade zo začiatku 19. storočia, ako v praxi vyzeralo.

Dňa 27. decembra 1802 prišiel na mestský magistrát v Slovenskej Ľupči majiteľ papierne a hostinca Jakub Peťko a oznámil, že sa jeho manželka Alžbeta utopila v Hrone. Mestský magistrát vymenoval vyšetrovaciu komisiu, pretože vzniklo podozrenie z vraždy. Alžbeta sa totiž bála vkročiť aj do jarku, nie to ešte do Hrona a na dôvažok, bola notorická alkoholička, preto ju Jakub Peťko neraz bil a často sa aj vyjadril, že by bol rád, keby už zomrela. Podozrenie preto padlo aj na neho. A naozaj, podrobným vyšetrovaním komisia zistila, že ide naozaj o vraždu. Spáchali ju zo zištných dôvodov 45 – ročná Anna Rusková, matka piatich detí a slobodná, 22 – ročná slúžka Zuzana Luberecová, ktorej Peťko za odmenu sľúbil manželstvo. Alžbetu najprv opili, potom odviedli na most a zhodili do Hrona. Skôr než podarenú trojicu uväznili, zosnovateľ vraždy, Jakub Peťko, spáchal samovraždu. Napriek tomu sa 17. januára 1803 konalo na radnici v Ľupči verejné súdne rokovanie za účasti riadneho notára Zvolenskej stolice. Súd usvedčil Annu aj Zuzanu z vraždy a napriek obhajobe riadneho úradného fiškála Ondreja Bendíka obe odsúdil na trest smrti mečom. Kráľovský súd, na ktorý sa obhajca obžalovaných odvolal, po vyše roku, 10. augusta 1804 Anne Ruskovej trest potvrdil, ale Zuzane Luberecovej zmenil trest na osem rokov väzenia a verejných prác, každý druhý týždeň má tráviť o hlade a každého pol roka má dostať 25 palíc. 12. augusta 1804 bola Anna Rusková popravená na lúke za ľupčianskym mostom a Zuzana odvedená do väzenia v Banskej Bystrici.

O tom, že každý špás voľačo stojí, svedčí aj archívny záznam, kde sa konštatujú výdavky spojené s popravou v sume 265 zlatých a 76 denárov. Tak napríklad, dovoz kata z Banskej Štiavnice do Ľupče stál 26 zlatých. Strava a víno pre kata 17 zlatých, strava a pijatika pre katových pomocníkov 10 zlatých. Kat dostal za vykonanie popravy 90 zlatých, 28 zlatých a 76 denárov stálo víno a strava pre stráže pred väzením a pre 24 ozbrojených mešťanov, ktorí sa zúčastnili na poprave.

Takto sa teda skončil veľký proces, ktorý vyvolal rozruch aj v najzapadlejšom kúte vtedajšieho Ľupčianskeho feudálneho panstva. No a keďže Slovenská Ľupča rovnako ako mnohé iné mestá svojho kata nemala, bolo mi to ľúto a preto som jej ho aspoň vymyslel a vymyslené uložil na papier v podobe povesti.

Povesť o ľupčianskom katovi

Keď pred stáročiami Slovenská Ľupča od kráľa mestské práva obdržala, predsa jej k úplnej spokojnosti čosi chýbalo. Spolu s privilégiami totiž právo meča nedostala, čo bola výsada pre mestečko veľmi dôležitá, lebo toto právo znamenalo, že Ľupčania mohli na trest smrti odsúdených lumpov sťatím, obesením, na kolese lámaním či na konskom chvoste vláčením popraviť. No a keď si už Ľupčania aj toto hrdelné právo vybojovali, vlastného kata zas nemali a vždy pred popravou ho museli aj s pomocníkmi z ďalekej Štiavnice doviezť.

V jednom roku sa stalo, že na začiatku leta ľupčianski rybári pri Hrone novorodenca, chlapča, v slamenom filfásku našli. A keďže to akurát na Jána bolo a chlapča pod vŕbou našli, Janko Vŕba meno mu dali. Všetci rybári však doma kŕdeľ detí, vždy hladných to krkov mali, a tak nebolo toho, kto by si Janka osvojil. Až ľupčiansky richtár sa nad ním zľutoval, do komôrky na radnici prichýlil, a tam ho ľupčianske dojky prikrmovať chodili.

Janko Vŕba rástol sťa z vody a ako sirota, bez otca a matere, len tak po mestečku sa potuloval. No a keďže takým malým zvedavcom on bol, tu sa pri kováčovi, kolárovi, debnárovi, dratvárovi či mastičkárovi pristavil a ich remeslo obkukával. Zo všetkého najviac ho však remeslo štiavnického kata zaujímalo a nešiel sa dočkať, kedy v Ľupči ďalšia poprava bude. No a keďže lumpov v tých časoch až – až bolo, nemusel on veru ani pridlho čakať.

Poprava odsúdenca tak, ako všade, aj pre Ľupčanov veľkým sviatkom bola. V ten deň sa nerobilo, v krčme U Krumov ako v úli bolo, tu chlapi o odsúdenom, tam zas o katovi hlasito debatovali. No ako bola poprava pre obyčajných Ľupčanov sviatkom, pre richtára a prísažných naopak. Už skôr bolo treba kata zo Štiavnice doviezť, spolu s pomocníkmi ubytovať, chovať, vínom napájať a napokon po poprave riadne vyplatiť. Skrátka, do mestskej pokladnice hlboko načrieť.

I v jeden deň pre Ľupčanov takýto sviatok prišiel a Janko Vŕba sa len okolo popravcov obšmietal, na všetko nazeral, až si ho samotný kat všimol a či by vraj s ním do Štiavnice za učňa nešiel. Potešil sa Janko a potešili sa aj ľupčianski radní, že sa hladného bremena zbavia. A tak sa aj stalo, po poprave Janko do Štiavnice s katom a jeho pomocníkmi odišiel.

Prešlo pár rôčkov, v Ľupči sa opäť poprava chystala a spolu so štiavnickým katom do mestečka prišiel aj jeho nový pomocník, vyučený Janko Vŕba. Nuž a po poprave, pri ktorej sa Janko osvedčil, došlo medzi štiavnickým katom a radnými pánmi k vyjednávačkám ako na trhu. Ľupčania by boli vraj radi, aby Janko doma mestským katom sa stal. Štiavnický kat si však ani za celý svet šikovného pomocníka dať nechcel, a až keď pred ním kremnické dukátiky zaštrngali, z obchodom súhlasil. A súhlasil aj samotný Janko s podmienkou, že mu domček na bývanie Ľupčania postavia.

V tých časoch všade navôkol také pravidlo platilo, že mestský kat nesmel spoločne medzi ostatnými obyvateľmi bývať, a tak Ľupčania Jankovi v dolinke za hradom, povyše šibeníc, kde sa vešalo, malý dômok postavili. No a v tom dômku Janko, ľupčiansky kat žil a poctivo remeslo vykonával. Janko Vŕba však nebol len taký obyčajný kat čo inej ako katovskej roboty nemal, ale vedel aj ľudí kurírovať. Tu chorým Ľupčanom odvar z liečivých byliniek pripravoval, tam zas skazené a zhnité zuby kováčskymi kliešťami vytrhával.

Roky ubiehali, s katom Jankom spokojnosť vládla, až sa stalo, že ľupčianskych radných štiavnickí páni navštívili, že ich starý kat sa zo sveta odobral a boli by radi, keby na uvoľnené miesto akurát Janko Vŕba nastúpil. Ľupčianski radní však o tom ani počuť, ale keď tentoraz pred nimi dukátiky zaštrngali, svojho kata Štiavničanom predali. Smutný, presmutný z rodného mestečka Janko Vŕba odchádzal, a keď odišiel, od tých čias už Ľupčania nikdy svojho kata nemali.

Veru stáročia prešli od čias, keď ľupčianski rybári pri Hrone malé chlapča v slamenom filfásku našli a na Janka Vŕbu si už nikto ani nespomenie. Všetko tu hovorené je však pravda pravdúca, lebo miesto za Ľupčianskym hradom, kde sa vešalo, sa aj dnes Šibenice nazýva. No a miesto, kde Janko Vŕba ako kat žil? To sa Dômok menuje a azda aj navždy menovať bude.

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Kontaktujte nás