Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Spevy Sama Chalúpky

O pisateľoch prózy alebo poézie sa hovorilo a hovorí, že ich kopú múzy, teda akési vnútorné popudy, ktoré ich nútia ukladať krásne litery, slová či celé vety na netrpezlivo čakajúci vybielený pergamen, aby tak konečne dostal zmysel svojho samotného jestvovania. Môže byť, ale, napríklad, bard slovenskej poézie, Samo Chalupka, sa z tohto zaužívaného klišé celkom vymykal. Jeho múzami pre tvorbu boli totiž obyčajní a jednoduchí, prostí starí ľudia z blízka i z ďalej, ktorých cielene vyhľadával a so zatajeným dychom od nich počúval príbehy, rozprávky a povesti dávnej minulosti. No a práve tieto príbehy, rozprávky a povesti boli pre neho námetom pre ukladanie veršov na spomínaný pergamen. Sám poet o tom hovorí v knižôčke z roku 1868 pod názvom „Spevy Sama Chalúpky“, a keďže je to naozaj zaujímavé čítanie, priblížme si, čo básnika pomklo k napísaniu aspoň takých významných diel, ako Bombura, Muráň, Turčín Poničan a Branko.

Samo Chalupka k básni  o Bomburovi hovorí najmä o kyjaku, akým legendárny brezniansky junák kynožil nenávidených kurucov, ktorí brojili proti samotnému kráľovi: „Rok udalosti tejto neviem. Starí Brezňania a Mýtňania hovoria, že tí pod Brezno prišlí ňepriaťelia boli Kuruci a Maďari. Možno, že v archíve Brezňianskom dajaky pamatnik sa najďe a vysvieti nám, do ktorýho povstania súboj tento padá. Posekáň Bomburov visel predtým na mestskom dome a teraz naľezá sa v Krajinskom museume v Pešti.

Posekáňe čili podsekáňe bývali najviacej vtedy v úžitku, keď junák junákovi, od hlavy do paty v žeľezo oďenýmu, inou zbrojou tak snadno do živýho dostať sa nemohol. Slováci takto si ich pripravujú. Vyvolí sa prostý, mladý dub, javor aľebo jaseň a urobí sa doň nožom dakoľko radov zárezov. To sa nazýva strom posekať aľebo podsekať. Na tých zárezoch navrú o dakoľko rokov hodnye guče a samorostlý kyj je hotový. Zo slovenskýho podsekáňa povstal maďarský budzogány, a z maďarskýho budzogánya juhoslovanský buzdován. Na Bystrických bránach, menovito na hornej, visel ešťe pred polstoľeťím celý rad takých kyjov pod sklepeňím, datorye mocnými žeľeznými kliny oježenye, inye ohromnej velkosti. Starý hajdúk, strážnik brány, veďel o ních mnoho zaujímavých vecí rozprávať. Ešťe za môjho ďetinstva ozývala sa na H. Lehoťe zpievanka, ktorej jedon verš takto zňel:

Na Bystrickej bráňe

Visia budzogáňe.

Vyber si, víťaz náš,

Kerý ti pristaňe.

Starý strážnik sa pominul, a s ním isťe nie jedna povesť o dávnej našej junači padla do hrobu večnýho zapomenutia. Teraz tam už, vary, ľen dva podsekáňe vidno, aľe ai o tých nikto nič už rozprávať neumie.“

K básni o Muráni Samo Chalupka hovorí o Františkovi Vešelénym, ako za pomoci milenky Márie Séči dobíjal pre kráľa hrad na vysokých skalách, a ako spyšnel, keď sa mu to podarilo, čo na vlastnej koži (majetku) pocítili aj mešťania zo Slovenskej Ľupče: „O udalosti tejto mnohô sa už popísalo i mnoho natáralo. Sám nápis na hraďe, ktorý skutok Vešelínov zvečniť mal, pravdy do seba ňemá, ani ohladom na miesto, ktorým náš junák do hradu sa dostal, ani čo do roku, v ktorom sa to stalo. Nápis má r. 1646 a Muráň padol už r. 1645 do rúk kráľových. Tu nasľedoval som podania prostonárodnýho historika Ondreja Molnára, ktorý ďejiny muránske dobre znal. On mi vypravoval, že Maria z rodu Sečiovcov, mladá vdova po Betlén Štefanovi, Vešelína do svojej ložnice, na južnej straňe hradu ľežiacej vpustila, keď medzitým vojsko kráľovskô ku bráňe sa prikradlo. Odbojná posádka, ňenadalým zjavením Vešelína na hraďe prestrašená, a z čiasti od Marie na stranu kráľovu zveďená, složila zbroj.

Stuďeň v básni pripomenutú, a od ľudu posiaľ Vešelínovou nazývanú, najdeš vlevo od cesty z Tisovca pod Muráň vedúcej. Vydáva ona potok vodohojný, ktorý s predošlým sa slieva. Vešelínovo meno spomína sa ešťe i dňes v ľudu, aľe nie po dobrom. Na H. Lehoťe prezývajú týmto menom človeka pyšnýho a skrivodlivýho – Ty Vešelien, Vešelienka, Vešelienča! Ovšem keď Muráň zaujal, bol Vešelín ešťe dobrý víťaz a dobrýho mena. Aľe sbohatnuvší rozsiahlými statky Siečovskými, ktorye mu kráľ daroval, a dostavší sa do najvyšších krajinských hodností, zbujňel a slávu svoju mnohými skrivodlivými a násilnými činy pošpinil. Slov. Lubča i dňes s rozhorčením pozerá na bývalye mestkye lúky, ktorye Vešelín ako palatín sám sebe privlastnil. A keď mesto koscov jeho odohnalo, takú peňažitú pokutu naň uvalil, že temer celô mešťanstvo na mizinu prišlo.“

K básni o Turčínovi Poničanovi Samo Chalupka hovorí, že námet mu dal ponický evanjelický farár Matej Kosec. Je veľmi pravdepodobné, že mu dal aj námet na povesť o legendárnom ľubietovskom turkobijcovi Vavrovi Brezuľovi, ktorú potom Samo Chalupka vyrozprával českej spisovateľke Božene Němcovej, a tá ju ako svoju vydala spolu s ďalšími slovenskými povesťami a rozprávkami: „Za povesť túto ďakujem horlivýmu rodákovi nášmu, Dv. P. Maťejovi Kosec, ev. farárovi Ponickýmu. Pán tento zapamatal si ešťe nasľedujúci zlomok piesni, ktorá za jeho mladi na Ponikách o tejto udalosti sa spievala:

Hajaj, buvaj, malô Turča,

Aždaj si ti moje vnuča.

Keď Poniky rabovali,

Alberta mi sebou vzali.

Mal na čielci kalinočku,

A na bôčku malinočku.

Samo Chalupka si zobral námet z dávnych, medzi prostým ľudom hovorených udalostí, aj pri písaní nádhernej balady Branko. Poet o tom hovorí: „Pamať tohto junáka zachovala sa posial na Ďetvianskych Lazoch. Čo som o ňom vyzvedel, to tu podávam. Branko čili Braniak bol rodom z Novohradu od Sečian a žil vraj dávno pred Jánošíkom. Turci, ktorí už Novohrad pod jarmo svoje boli podbili, a súsednye, ešťe svobodnye kraje ňeprestajnými nápady trápili, olúpili ai nášho junáka o všetko a zajali ženu i ďeti jeho. Branko ušiel na hory a po malom čase stalo sa meno jeho strašidlom pre Turkov. Dobrodruhovia z blíza i z ďaleka radi hromadievali sa okolo ňeho, tu aby Turkom cestu založili, tam aby ím lúpež a zajatých odňali aľebo na týchto ukrutníkoch sa vyvetili. Tri vatry po vysočinách (na Polani, na Vepre a inďe), jedna blízko druhej zapáľenye, bývavaly znamením, ktorým Branko družinu svoju do zbroje volával. Junákov sbehlo sa dakody ai na stá a konali sa veci velikye a hroznye.

Aľe Branko ňeodpúšťal nikomu, kto krivdu činil a krivdy bývalo vtedy mnoho, keď pre ustavičnye ňepokoje a zmutky spravodnosť vinníkov zasiahnuť ňemohla. Tím popúdil proti sebe mestá i stolice. Raz, keď sa na blíze Zvoľeňa zjavil, rozkázali páni mestskí na zvony surmuvať a vypelali na ňeho všetko mešťanstvo. Naposledy vlúdili ho na území Breznianskom do akejsi naň nastrojenej záruby a tam ho zahubili.

Vyše Brezna, na vrchu Makovom, pres ktorý stará cesta na Horehronia išla, ukázal nám Brezňan, ktorý nás zo škôl do domu viezol, hrob jednoho chýrnyho hôrnyho syna, na ktorý sme každý trochu zeme aľebo kameň hodiť museli, aby nás vraj nemátal. A tak spievanka – Vo Zvoľeňe zvony zvonia – na tohto junáka je složená.“

Na záver hádam treba len povedať, že Samo Chalupka sa narodil 27. februára 1812 v Hornej Lehote, a tam aj 10. mája 1883 umrel.

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Kontaktujte nás