Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Tajomstvo chotárneho kameňa

Pri nespočetných potulkách po ľupčianskom, ľubietovskom a šajbianskom chotári ma oddávna zaujali čudesné kamene, do ktorých naši predkovia vyryli tajomné znaky a nápisy, z ktorých vyžaruje priam magická sila. Vŕtalo mi to v hlave, vŕtalo, a keď ma priatelia z Ľubietovej upozornili na zvláštny kameň, ktorý leží v mieste zvanom Chotárne – na hranici ľupčianskeho a ľubietovského chotára, začal som sa o tieto artefakty doby dávno minulej bližšie zaujímať.

Keď v dávnej minulosti dostávali mestečká, obce a osady Uhorska od panovníka výsady a privilégiá, nemohlo v nich chýbať chotárne ohraničenie. Spôsob tohto ohraničenia však nebol jednoduchý a rozhodujúcu úlohu pri ňom zohrávali svedectvá tam žijúcich obyvateľov, ako aj osôb zo širšieho okolia. Vážnosť ich svedectiev závisela od ich spoločenského postavenia a veku. No a keď chýbali akékoľvek písomné doklady, rozhodujúcu rolu zohrali výpovede najstarších svedkov. Hranice chotárov zväčša tvorili potoky, rieky, cesty, rázcestia ale aj mohutné stromy a veľké kamene. Do týchto stromov a kameňov boli pri vytyčovaní hraníc vyryté rôzne znaky, v drvivej väčšine kríže rôznych podôb a smerovaní, ako trvalé a nedotknuteľné označenie chotára. Hranice chotára mestečiek a obcí mali totiž obrovský význam a neustále museli odolávať pokušeniu nenásytných susedov. Preto najmä na výročné sviatky vykonávali vybraní obyvatelia obhliadku a kontrolu týchto hraníc. No a táto obhliadka a kontrola hraníc chotára mala veľký význam, pretože bola väčšinou spojená s omšou, kňazovým požehnaním, spievaním, modlitbami a občerstvením zúčastnených.

Slovenská Ľupča tej doby tiež nebola výnimkou, a keď v roku 1340 dostala od kráľa Karola Róberta výsady, nemohlo v nich chýbať ani chotárne ohraničenie. Hranice chotára však museli odolávať neustálemu tlaku susedov a boli predmetom nespočetných sporov, preto vždy s nástupom nového panovníka na uhorský trón si ich Ľupčania dávali potvrdiť nanovo.

Dnes je už veľmi ťažké určiť kade viedli dávne hranice ľupčianskeho chotára, ale viacero pamiatok je ešte na svete. Stromy s chotárnymi znakmi už síce dávno vyhynuli, prípadne padli pod rukami drevorubačov, mnohé hraničné kamene však zubu času predsa len odolali. Niekoľko z nich som na hranici ľupčianskeho a ľubietovského chotára aj vypátral, no a jeden z nich, naozajstný historický skvost, na ktorý, ako som už spomenul, ma upozornili priatelia z Ľubietovej, si zasluhuje podrobnejší popis. Hoci bol kameň obrastený machom a lišajníkmi, našiel som ho poľahky, pretože aj cez vegetáciu na ňom presvitali rôzne znaky a písmená. Kameň som čo najšetrnejšie očistil a nešiel si oči vyočiť. Na kameni z ľupčianskej strany sa objavili písmená ZL, nad nimi vyrytý lipový list a v ňom kríž. No a po bokoch prednej strany letopočet 1682. Vyše tristotridsaťročná história a ja sa jej môžem dotknúť! Z ľubietovskej strany je vyryté písmeno L, do neho je vložené písmeno B a na boku kameňa kríž. A čo skratky ZL a LB v skutočnosti znamenajú? S určitosťou sú to názvy oboch miest, pretože Slovenská Ľupča tej doby bola Zólyom Lipcse a Ľubietová zas Libeth Bánya.

Je veľmi dobré, že naša súčasnosť dýcha históriou vari ako ešte nikdy a zanietenci z obcí a mestečiek regiónu v čoraz väčšom rozsahu odkrývajú pramene života svojich predkov a sú hladní po bohatstve minulosti. Minulosti, bez ktorej nespoznáme dnešok, ba ani našu nastávajúcu budúcnosť. To som však už nevymyslel ja ale múdri bardi nášho maličkého sveta...

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Photogallery ( 4  ) 

Kontaktujte nás