V dávnych dobách sa na našom území spracovávala železná ruda v malých murovaných peciach za pomoci dúchania, no s rozvíjajúcou sa ťažbou rudy a so zvyšujúcim sa dopytom po železe vznikla potreba podstatne to vylepšiť. Začali vznikať vysoké pece, a hoci ich výstavba bola nákladná a takto vyrobené železo muselo ísť na ďalšie spracovanie do skujňovacích hámrov, pôvodné časom celkom vytlačili. Prvá vysoká pec na území Uhorska bola postavená roku 1692 v Ľubietovej, a keď v poslednej tretine 18. storočia železiarska výroba expandovala, postupne vyrastali ďalšie. V roku 1783 bola postavená vysoká pec v Tisovci, v roku 1793 v Michalovej a v roku 1795 na Troch vodách, povyše dedinky Osrblie. Práve na tomto, posledne menovanom mieste, založili v roku 1795 ľubietovskí a banskobystrickí mešťania združenie Ťažiarstvo Tri vody a postavili vysokú pec.

Bolo to múdre rozhodnutie, pretože neďaleko, na severnej strane Ľubietovského Vepra, existovali bohaté ložiská železnej rudy a okolité lesy boli dostatočnou zásobárňou na výrobu vysokopecného paliva. Taktiež blízke potoky poskytovali potrebnú silu na pohon dúchadiel do vysokej pece, a tak bol predpoklad, že združenie bude dobre prosperovať. V roku 1842 prevzal podnik P. Wusching, po ňom v roku 1855 spišský podnikateľ D. J. Priehradný a vysoká pec i okolité bane sa stali súčasťou železiarskeho komplexu Tri vody – Bujakovo. V rokoch 1867 – 1868 bola vysoká pec na Troch vodách prestavaná na vyššiu kapacitu, čo si vyžadovalo vyhotoviť aj výkonnejšie dúchadlo. Avšak už o päť rokov po rekonštrukcii bola vysoká pec na Troch vodách považovaná za zastaranú, čo spolu s hospodárskou krízou znamenalo jej blížiaci sa koniec a v osemdesiatich rokoch 19. storočia už nepracovala. Lokalita Troch vôd však bola ešte v tomto období trvalo osídlená, o čom svedčí starý dokument, podľa ktorého si jeden z tamojších obyvateľov v roku 1873 objednal časopis Národný Hlásnik. Je to dôkaz, že obyvatelia na Troch vodách sa nezaujímali len o svoju ťažkú prácu, ale boli zvedaví, čo je nové aj v pre nich vzdialenom svete.

Posledným klincom do rakvy upadajúcej ťažiarskej výroby na Troch vodách bol veľký požiar v roku 1882, keď oheň zničil nielen vysokú pec, ale aj všetky okolité objekty. Z vysokej pece zostali len zvyšky, ktoré však boli v roku 1974 zrekonštruované, a tak môžeme ešte aj dnes na vlastné oči uzrieť aspoň časť diela našich šikovných predkov. No a keďže nám títo predkovia nezachovali žiadny zaujímavý príbeh o živote v tajomnom lone hôr, napísal som aspoň povesť, ako spomienku na nezaslúžene zabúdané Tri vody.

Povesť o troch vodách

Neďaleko vysokého skalného brala, ktoré sa odjakživa Hrbom nazývalo, bola raz pekná dolinka, kde sa tri potôčiky stretali, čo z malých bočných pazúch dole vŕškom stekali. Nuž a tieto potôčiky od ostatných celkom iné boli, lebo pod tečúcou vodičkou vzácne kovy ukrývali. Potôčik, čo zľava tiekol, zlatonosný bol, v pravom sa striebro ligotalo a v tom treťom číru vodu, železo zas sfarbovalo. I stalo sa, že túto bohatú krajinu istý ľubietovský mešťan v držaní mal a od čias, keď pod spojenými potôčikmi mlyn a hámor postaviť dal, nevídane prosperoval.

Ľubietovský mešťan so svojou ženou aj troch synov mal, a keď rôčky pribúdali, do špekulovania sa dal, ktorému z nich by celý majetok na staré kolená daroval. I rozhodol sa, že najskôr každému jeden potôčik do opatere dať skúsi, a tak zistí, ktorý zo synov hospodáriť na majetku najviac je súci. Mešťan však synom potôčiky len tak od náhody nepridelil, ale zaradom od najstaršieho vybrať si mohli, a keď si vybrali, rýchlo sa k tomu svojmu pohli. Najstarší syn, čo najchamtivejší bol, si pravdaže zlatonosný potôčik vybral, z blízkeho či vzdialeného okolia ryžovačov zlata zavolal a tí hneď ako prišli, s jeho drancovaním začali, vodu kade – tade odrážali, až ho s poslednou zlatinkou znivočený zanechali. Tak sa aj stalo, že svojim počinom náhon vody na poniže stojaci mlyn a hámor oslabili a ľubietovského mešťana o veľké zisky pripravili. Prostredný syn, čo svojou chamtivosťou odchodnejší od najstaršieho nebol, po striebornom potôčiku siahol a za pár týždňov ho taktiež na nepoznanie spľundrovať stihol. To už sa koleso mlyna a hámra len tak – tak že pohlo a otca oboch synov od hnevu až zohlo.

Hoci aj najmladší syn zo železného potôčika, čo mu zostal, užitočný kov ťažil, nebolo to preto, žeby on sám po mamone bažil. Vedel on totiž, že len čistá pramenistá voda najväčším bohatstvom je, čo zdravý život ľuďom, zverine či okolitej prírode prinesie. Preto svoj potôčik nielen hrdzavého kovu zbavil, ale aj naplavené bahno vyberal, zarastené brehy vykášal a napadané konáre či iné prekážky z neho odstraňoval. No a keď už jeho potôčikom číra voda zurčať začala, aj bočné, bratmi spustošené potôčiky do poriadku dal a silu spojenej vody tak obnovoval. To už ľubietovský mešťan na vlastné oči videl, kto a ako sa o svoj potôčik staral, dvoch starších synov z majetku preč vyhnal a najmladšiemu ho celý daroval. No a najmladší syn majetok s vďakou prijal, so založenými rukami však stáť nezostal a na radosť otca ho naďalej zveľaďoval.

Ako rôčky utekali, ľubietovský mešťan na onen svet sa pobral a časom sa aj jeho najmladší syn pominul. No ľudkovia, čo tam žili, dobrú pamäť mali, že prostredným potôčikom voľakedy hrdzavá voda pretekala, preto dookola s čarovným prútikom chodili, ložiská kvalitnej železnej rudy tam našli a ťažiť z nich začali. Aby však vyťaženú rudu ďaleko nevozili, blízko mlyna s hámrom vysokú pec postavili, na drevenom uhlí ju tavili a vyrobené železo v šírom svete preslávili.

Ej, veľa rokov ubehlo od čias, kedy ľubietovský mešťan bohaté zeme s tromi potôčikmi v držaní mal, čo ich na staré kolená najmladšiemu synovi daroval. No aj keď sa na túto dobu už dávno zabudlo, všetko tu hovorené je pravda pravdúca. Pekná dolina, kde tri potôčiky tiekli a v jeden sa stretali, sa totiž od tých čias Tri vody nazýva a pozostatky vysokej pece tu môže túlavý našinec ešte aj dnes poľahky nájsť.

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie