Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Veľké požiare

Mestá a obce nášho regiónu zažili počas stáročí svojej existencie krásne časy rozvoja, ale aj obdobia rozličných pohrôm, ktoré sú v rôznych dokumentoch zaznamenané ako čierne dni ich histórie. Dnes už málokto vie, že Pohronie v roku 1443 postihlo ničivé zemetrasenie, ktoré najviac poškodilo Banskú Bystricu, Ľubietovú, ba aj Ľupčiansky hrad, pričom údajne zahynulo celkovo 30 ľudí. Mestá a obce počas stáročí ničili aj veľké búrky, víchrice a povodne, no najväčší strach a paniku medzi ľuďmi vyvolávali požiare, ktoré boli najväčším nebezpečenstvom pre drevené obydlia a hospodárske budovy, majúce drvivú prevahu vo vtedajšej zástavbe sídiel. No a keďže požiare, napriek opatreniam, boli časté a spôsobovali nedozerné škody, skúsme si pripomenúť aspoň tie najväčšie, ktoré z hodiny na hodinu zmenili podobu Banskej Bystrice, Brezna, Slovenskej Ľupče, Poník a Ľubietovej, teda najvýznamnejších vtedajších miest a mestečiek, ležiacich v okruhu hornej časti rieky Hron.

Banská Bystrica zažila vo svojej histórii dva veľké, ničivé požiare. Požiar v roku 1500 nevznikol náhodou alebo z čejsi neopatrnosti, ale bol vyvrcholením nespočetných sporov a konfliktov medzi mestom a ľupčianskym hradným panstvom o chotárne hranice.  Bolo zrejme len otázkou času, kedy dôjde k veľkému nešťastiu, pretože na ľupčianskej strane stáli Dóciovci, spupní a nebezpeční majitelia hradného panstva, ktorí mali zlobu a pomstu priam v génoch a s nikým nedokázali riešiť spory pokojnou cestou. Pri požiari, ktorý spôsobili sami alebo nimi nastrčené osoby, boli v Banskej Bystrici zničené desiatky domov a v dobových záznamoch sa najčastejšie spomína farský kostol, o obnovu ktorého sa neskôr zaslúžili najmä najbohatší ťažiari. Druhý požiar, ktorý vznikol po polnoci z 3. na 4. augusta 1761 v Medenom Hámri a svojou nepozornosťou ho údajne zapríčinili akýsi traja tesári, bol jedným z najničivejších v celej Európe. Oheň vo veľkom vetre preskakoval zo strechy na strechu, z Medeného Hámra sa cez Lazovnú ulicu dostal na námestie a zachvátil aj hradný areál, kde bol opäť zničený aj farský kostol, od ostatnej veľkej obnovy nazývaný ako nemecký. V dôsledku ohňa a veľkej horúčavy sa na kostole zrútila strecha, aj keď už bola medená, ba prepadli sa aj klenby. Hlavný oltár z dielne Majstra Pavla z Levoče, ktorý bol vyšší ako levočský, sa premenil na popol. Ako zázrakom zostala neporušená len kaplnka sv. Barbory s neskorogotickým oltárom, taktiež z dielne Majstra Pavla. Celá tragédia si v meste vyžiadala 140 obetí a z viac ako 400 banskobystrických budov zostala nepoškodená ledva štvrtina.

Ako som už spomenul, spupní majitelia ľupčianskeho hradného panstva nedokázali riešiť spory pokojnou cestou, o čom sa presvedčilo aj Brezno, ktoré v konflikte o chotárne hranice Dóciovci vypálili v roku 1517. Mesto ľahlo popolom a vyhorel aj drevený kostol na námestí. Brezno však vyhorelo aj v roku 1779 a deň požiaru sa stal najčernejším v celej histórii mesta. Pri požiari zhorelo 113 domov, kostol na Dúbravke, fara, radnica, hostinec, pivovar a tri zo štyroch brán mestského opevnenia.

Veľkým požiarom sa nevyhla ani Slovenská Ľupča, mestečko ležiace medzi Banskou Bystricou a Breznom. Keďže ulice mestečka boli až do začiatku 20. storočia zastavané takmer samými drevenými domami, požiar v jednom z nich znamenal pohromu aj pre ďalšie a zhorelo ich neraz aj päťdesiat. Slovenskú Ľupču postihlo veľa požiarov najmä v 19. storočí, no červený kohút vyčíňal už aj predtým. Tak, napríklad, v druhej polovici 17. storočia zhorel tamojší kláštor a s ním aj archív ľupčianskeho evanjelického lýcea, ktoré tam sídlilo. Koncom 17. storočia zas zhorela radnica a zvon z jej vežičky, ktorý sa, paradoxne, používal na ohlasovanie požiarov, bol zničený. V spomenutom 19. storočí, keď mestečko zachvátilo najviac požiarov, dvakrát vyhorel katolícky kostol. Hoci podrobnosti o požiari z roku 1857 sa nezachovali, oheň v roku 1881 zničil jeho strechu a vežu. Zhorela aj fara, farské humná a desať okolitých domov. V roku 1874 zas vyhorel takmer celý majer, ležiaci pod hradom, keď počas veľkej búrky udrel blesk do vysokého humna. Zo všetkých stavaní zostal len jeden okrajový dom a na potešenie ľupčianskych korheľov aj pálenica. Najväčší požiar však Slovenskú Ľupču zasiahol v roku 1899, keď zhorela štvrtina mestečka, okrem iného, aj celá Hronská ulica. Ale ani začiatok 20. storočia nebol oveľa milosrdnejší, v roku 1905 zhorel Panský dom, kolkáreň a aj ďalších 40, zväčša drevených domov.

Najväčšie požiare v mestečku Poniky sú z iného súdka, pretože nevznikli náhodou či nepozornosťou, ale spôsobili ich votrelci. Tak sa stalo, že v roku 1605 Poniky vyplienilo a vypálilo vojsko Štefana Bočkaja, no a v rokoch 1663 a 1678 nenásytní Turci. Pri tureckom plienení v roku 1663 dokonca zhorel aj kostol za kamennou ohradou, ktorá mala Poničanom poskytnúť ochranu. V kostole zhoreli aj staré listiny a iné pamiatky.

Podobným spôsobom ako v Ponikách došlo k najväčšiemu požiaru aj v kráľovskom banskom meste Ľubietová, len votrelci boli iní. V roku 1433 prekročili rieku Moravu husiti a z pomsty voči svojmu úhlavnému nepriateľovi, kráľovi Žigmundovi, začali plieniť a pustošiť bohaté banské mestá. Tak sa stalo, že husiti prepadli aj Ľubietovú a po ich vyčíňaní ľahlo popolom tak celé mesto, ako aj okolité osady. Pri tomto nešťastí prišla Ľubietová o všetky dôležité dokumenty, spolu s mestskou knihou zhoreli aj dovtedajšie výsadné listiny. Mesto tak bolo nútené požiadať neskoršieho kráľa, Mateja Korvína, o všetky privilégiá nanovo. O tom a všeličom inom však už hovorí povesť, ktorú som napísal pre priateľov z Ľubietovej ako spomienku na krutú dobu a teraz vám ju na záver dnešnej povedačky ponúkam.

Povesť o štôlni čo baňou nebola

Keď na prelome 14. a 15. storočia v Čechách husitské hnutie ako následok upálenia majstra Jána Husa vzniklo, nikto ani len netušil, aké nedozerné následky to mať bude. Najskôr sa husitská proticirkevná a protifeudálna revolúcia len v zemiach českých šírila a husiti sa najmä na plienenie tamojších bohatých banských miest zamerali, no príchodom kráľa Žigmunda na trón Uhorska sa všetko zmenilo. Práve Žigmund, napriek sľubom, upáleniu Jána Husa nezabránil, čo mu husiti odpustiť nemohli, a preto celý svoj hnev na neho a na uhorskú krajinu, v ktorej vládol, nasmerovali. Husitské vojsko, ktoré časom z ľudového hnutia vzniklo a obrovskú silu nabralo, tak postupne plieniť aj bohaté stredoslovenské banské mestá, Ľubietovú nevynímajúc, začalo.

Po husitoch, kadiaľ prešli, len obrovská spúšť nastala, pretože sa oni starého držali – tam, kde sa les rúbe, aj triesky lietajú. No a triesky naozaj lietali, pri svojom plienení ani poddaných, ženy a deti na milosť nebrali, a tak nielen v banských mestách ale aj v okolitých dedinách a osadách panika sa rýchlo šírila.

Ľubietovčania už jednu takúto zlú skúsenosť mali a dobre si ju pamätali, keď ukrutní Tatári v jednej z doliniek v baniach ukryté ženy a deti dymom načisto vydusili. Preto teraz ľubietovskí radní inú taktiku hľadali, a k tomu si toho najpovolanejšieho, hlavného banského majstra Johana prizvali. No a dobre urobili, lebo majster Johan hneď vedel, ako všetkých Ľubietovčanov aj s hoviadkami zachrániť možno. Z ľubietovskej strany treba len až na stranu brusniansku novou štôlňou durchom kopec preraziť. Nóó štôlňou, poriadna štôlnisko to musí byť, aby nielen Ľubietovčania a hoviadka, ale na povozoch aj ich najpotrebnejšie imanie tadiaľ prešlo a všetko živé i neživé tak pred nepriateľom v poriadku ubziklo.

Éj, zaradovali sa ľubietovskí páni, na radu baníckeho majstra dali a razom sa všetci čo v Ľubietovej ruky, nohy mali, do razenia mohutnej štôlne pustili. A dobre urobili, lebo len čo sa z ľubietovskej na brusniansku stranu prekopali, už sa od Ľupče husitské vojská približovali. No a keď už všetci štôlňou na druhú stranu prešli, tam ich už Brusňania čakali, spolu s Ľubietovčanmi východ tej štôlne zavalili a ženy s deťmi do opatere v dedine zobrali.

   Keď husitské vojská do Ľubietovej dorazili, mesto ako po najväčšej morovej rane pusté našli. Len jeden odkundes sa po námestíčku motal, ten však našťastie o druhom východe zo štôlne nevedel. Nuž a ten odkundes ozajstným odkundesom bol, lebo miesto úkrytu Ľubietovčanov husitom prezradil, tí navskutku neváhali, pred vchodom štôlne kopu raždia zapálili, vodou ho kropili a smrtiaci dym dnu vháňali. No a keď po čase oheň zadusili, štôlňu vyvetrali a do nej vošli, len samú prázdnotu tam našli. Jóój, či sa husiti napajedili, až tak sa napajedili, že odkundesa namieste o hlavu mečom skrátili, celé mesto aj s osadami skrz naskrz vypálili a proti Hronu, smerom na Brezno, plieniť ďalšie dediny sa pobrali. Najprv Medzibrod vyrabovali, veľa ľudí, čo sa priečili, pozabíjali, potom v Svätom Ondreji to isté vykonali, no keď do Brusna vstúpili, živáčika tam nenašli, a preto v zlosti aj tam, ako v Ľubietovej, celú dedinu vypálili.

V čase, keď husitské vojská v Brusne ani živáčika nenašli, sa už Brusňania aj s Ľubietovčanmi odvalenou štôlňou na ľubietovskú stranu presúvali, a keď všetci von vyšli, neuveriteľnú skazu uzreli. V meste jedinkého nevyhoreného domu nezostalo a všetko nanovo postaviť potrebné bolo. No a keď Brusňania po odchode husitov cez štôlňu domov prišli, rovnakú skazu tam našli. Veľa, veľa rokov prešlo, pokiaľ si Ľubietovčania a Brusňania príbytky nanovo postavili a isto by to ešte dlhšie trvalo, keby cez spásonosnú štôlňu naďalej neprechádzali a navzájom si susedsky nepomáhali.

Dnes už v Ľubietovej po husitskom plienení ani stopy niet, našinec by povedal, že nič také v minulosti sa ani stať nestalo. Všetko tu napísané je však pravda pravdúca, lebo Ľubietová pri tej ohnivej hrôze o všetky cenné písomnosti prišla a mestské privilégiá si od kráľa nanovo žiadať musela. No a samotná štôlňa čo Ľubietovčanov a Brusňanov od istej smrti zachránila? Tá narýchlo a v mäkkom podloží vyhlobená bola, a tak sa aj načisto prevalila. Napriek tomu Ľubietovčania na hlavného banského majstra nezabudli a na jeho počesť nie jednu, ale tri povyše ležiace štôlne na večné časy ako Dolný, Stredný a Horný Johan pomenovali.

Ján Balkovic
Pešiak na cestách histórie

 

Kontaktujte nás