Noviny Panským Dielom na ROUTE 66 Jeep Wrangler na ROUTE 66

Život pod Driekynskou skalou

Hoci sa o doline Driekyňa, ležiacej v chotári Slovenskej Ľupče, písalo už viackrát, väčšinou to bolo o jej prírodných krásach, cyklotrasách a turizme ako takom. Skúsme sa však pozrieť, ako to v čarovnej doline vyzeralo v časoch minulých, pretože ľudská noha sem prvýkrát vkročila už dávno pred Kristom a po stáročia v nej vládol čulý, najmä hospodársky život.

V strmom boku doliny, poniže rázcestia, ktoré delí Driekyňu na Suchú a Mokrú, sa neďaleko lokality Vyvieranica nachádza neveľká jaskyňa, zvaná Drienka. V jej blízkosti sa našli artefakty z eneolitu a bronzovej doby, ktoré hovoria o tom, že miesto bolo osídlené už v dávnych dobách, aj keď len dočasne. Dočasne preto, lebo v eneolite a bronzovej dobe sa už žilo v dedinských osadách a nájdené artefakty zrejme patrili ľuďom, ktorí sa v jaskyni ukrývali pred nejakým nebezpečenstvom.

Ozajstný čulý život a hospodársko – remeselnícky rozvoj priniesol do Driekynskej doliny až stredovek. Práve v tomto období tu zrejme vznikla cesta, ktorá kopírovala takmer celú dĺžku pomerne výdatného potoka, nesúceho rovnaký názov ako samotná dolina. Vybudovaná cesta sa v tomto období stala spojnicou Slovenskej Ľupče a tamojšieho hradu s viacerými obcami, ležiacimi pod severnými svahmi Poľany. Boli to najmä obce Poniky a Povrazník, ktoré patrili do Ľupčianskeho feudálneho panstva a ich obyvatelia chodili slúžiť priamo na Ľupčiansky hrad. Ešte väčší význam cesty Driekynskou dolinou však prinieslo otvorenie medených baní povyše Farbišťa, neďaleko hranice ľupčianskeho a ponického chotára. Tu sa zrejme ruda nielen ťažila ale aj čiastočne spracovávala – o čom svedčí názov neďalekej lokality Kalište – a dolinou sa vozila do okolitých hút.

V tomto období a čase novoveku sa však hospodárska činnosť vykonávala aj priamo v doline. Neďaleko Farbišťa, na proťajšom boku doliny sa ťažil vzácny ružový vápenec, ktorý sa zväčša využíval na dekoráciu meštianskych domov či sakrálnych stavieb, ale vyrábali sa z neho aj náhrobné kamene. Práve dostatok kvalitného vápenca na území doliny bol podnetom na miestnu výrobu vápna. Vápenice, kde sa vápno pálilo a možno aj hasilo, sa nachádzali najmä v priestore už spomínaného rázcestia Suchej a Mokrej Driekyne. V týchto miestach sa však údajne nepálilo len vápno, ale potajomky aj pálenka, pretože z oficiálnych ovocných páleníc sa za trúnok odvádzala veľká daň.

Hoci sa hospodárska činnosť v dávnych dobách vykonávala po celej doline, predsa len bola najviac sústredená v jej ústí, v priestore veľkého kamenného brala. Tu, na dolnom toku Driekyne, stál najmenej jeden mlyn a neskôr aj jedna z viacerých ľupčianskych papierní. Peťkovci, majitelia papierne, tu dokonca dali postaviť aj obydlia, a tak sa táto časť doliny stala trvalo osídlenou. Papier, vyrobený v Driekyni, mal vysokú kvalitu, a hoci sa vyrábal len z handár, používal sa najmä pri písaní významných listín a kroník. Obsahoval v sebe takzvané priesvitky rôznych znakov, a tak sa ešte aj dnes dá zistiť, že pochádza práve z tohto miesta.

Na záver týchto písačiek prikladám jednu zaujímavú príhodu, ktorá sa pod Driekynskou skalou udiala len pred polstoročím. Keď sa v šesťdesiatich rokoch 20. storočia v okolí Driekynskej skaly nakrúcal hraný dokument o Slovenskom národnom povstaní, košickí filmári potrebovali ľudí, ktorí by vo filme hrali, ale robili aj jeho „krovie“. Preto zavítali do ľupčianskej krčmy U Krumov a tu verbovali miestnych chlapov. Nevedno už ako, v tom čase som sa spolu s kamarátmi okolo krčmy motal aj ja, a tak som si „krovie“ v tomto filme zahral. Nakrúcanie trvalo celý deň a malo hladký priebeh. Prišla však záverečná pompézna scéna a všetko bolo inak. Pri tejto scéne sme mali za veľkých výkrikov „Hurááá!“ a za streľby z ruských automatov spolu s výbuchmi hádzaných delobuchov – akože granátov - vybehnúť z borovicovej horičky na veľkú lúku, ležiacu pod skalou. Kameraman stál oproti za cestou na stole, aby mal pohľad zhora, a všetko nakrúcal. Vybehli sme z horičky, strieľali a hádzali delobuchy, až sa stalo, čo sa stať nemalo. Jeden z delobuchov pristál rovno na stole pri kameramanovom statíve, a tam vybuchol - u jedného zo štamgastov krčmy U Krumov sa zrejme prejavila doznievajúca sila vypitého trúnku. Záverečná scéna sa v ten deň nedokrútila a nedokrútila sa ani na deň druhý, pretože nahnevaní košickí filmári si zbalili svoje „fidlátka“ a odjachali z Ľupče nevedno kam. Na dokrútenie hraného dokumentu si zrejme išli hľadať iné miesto a najmä iných, triezvejších „hercov“. Veru tak, priatelia, aj takýto veselý život sa v minulosti odohrával pod pamätnou, majestátnou Driekynskou skalou.

Ján Balkovič
Pešiak na cestách histórie

 

Photogallery ( 19  ) 

Kontaktujte nás